John Wick – Play Dirty Epizóda 1: Zašpiňte si ruky

Zdravím,


som John Wick a mám pocit, že sme sa už niekde videli. Vraj nie? Zvláštne, vaša tvár je mi známa. Možno sa mi to naozaj len zdá... bude teda lepšie, ak sa vám predstavím. Nejaký čas som pracoval v spoločnosti Alderac Entertainment Groups, a pomedzi to som bol redaktorom časopisu Shadis Magazine, odborným poradcom pre dejové línie troch zberateľských kartových hier, autorom troch rolových hier vrátane dvoch tuctov dodatkov, pomáhal som navrhnúť zberateľskú kockovú hru a množstvo iných hier.


V súčasnosti sa pokúšam rozbehnúť malú hernú spoločnosť, píšem o orkoch1fluxoch, častočne spolupracujem na projektoch, v ktorých ma ešte tolerujú a pravidelne prispievam do stĺpčeka na portáli Gaming Outpost. Samozrejme, popri tom chodím každý deň do roboty, ale mojej žene o tom nehovorte! Bude sa potom pýtať na peniaze. Aha a skoro by som zabudol: som ženatý s Jennifer. Na Silvestra to budú dva roky. Mám psa, dve mačky a potkana.


To som ja. A teraz, keď sme sa spoznali, mal by som sa pustiť do toho, kvôli čomu som sem prišiel. Určite to poznáte. Budem rozprávať o vedení hier.


Veď kvôli tomu ste ešte neprestali čítať, nie? Určite sa chcete dozvedieť o špinavých, zákerných, podpásových, temných či dokonca drakonických (páči sa vám toto slovo? stálo ma štyri doláre!) trikov, ktoré môžete použiť na ničnetušiacich nevinných naivných hráčov, ktorí však niekedy správajú ako riadne svine.


Ešte skôr než začnem by som chcel spomenúť niekoľko základných pravidiel. Bez nich by nadpis tohto dielu nebol tým, čím by mal byť. Nezabúdajte, že sme to kvôli rozprávačským trikom. Špinavým rozprávačským trikom, ktoré ohúria i tých najväčších podrazákov z kníh. Ale pozor, nie sme tu kvôli tomu, aby sme zabíjali postavy. Nik totiž nebude hrať s rozprávačom, ktorý má povesť zabijaka.


Na druhej strane, každý hráč chce hrať so špinavým rozprávačom.


Na to, aby som sa uistil, že je jasné, o čom chcem rozprávať, venujme trochu času jednému či dvom pojmom či dokonca definíciám. V niektorých kruhoch – napr. v tých, kde som sa vzdelával – je to dosť dôležitý krok.


Rozprávač-zabijak je niekto, kto sa vyžíva v ničení postáv. Zabíja ich neľútostne, bezohľadne a bez kúska súcitu. Robí to preto, lebo môže. Zrejme ho to zvráteným spôsobom uspokojuje.


Toto je však zlé.


Na druhej strane, Špinavý rozprávač je ten, kto neváha využiť každý špinavý trik v tejto knihe na to, aby predložil hráčom výzvy. Jeho partizánska taktika prináša neustále prekvapenia, a oveľa viac zábavy. Nečakané zvraty a nezvyčajné postupy nútia hráčov uvažovať za pochodu, využívať improvizačné schopnosti a udržiavať vysokú hladinu adrenalínu.


Toto je to, čo je dobré.


A teraz, keď sme sa zhodli na pojmoch, prejdime k veci.


Prvý krok, ktorý musíte vykonať na to, aby ste sa stali Špinavým rozprávačom, v sebe nesie syndróm, ktorý nazývam „Syndróm smrtonosnej pasce.“ O čo ide? Každý hráč chce, aby jeho postava bola Johnom McClaneom. Áno, tou postavou Bruca Willisa zo série filmov. Chcú byť bití, mlátení, otrieskavaní o steny a podlahy, škrabaní guľkami, chcú upadať do bezvedomia.


Ale (a toto „ale“ je naozaj dôležité), vždy keď spadnú na zem, chcú mať schopnosť zodvihnúť sa a ísť ďalej.


Presne ako v tej pesničke I get knocked down od Chumbawamby. A keďže som Ír, je mi to dôverne známe.


Hráči chcú, aby na konci dobrodružstva ostali z ich postáv len krvavé masy, ale napriek tomu túžia po výhre. Chcú mať pocit, že vyhrali naozaj len o vlások. Že ten posledný hod kockou bol ten najšťastnejší, aký kedy mali. Že ich životy viseli na tenkom vlákne, ktoré sa mohli kedykoľvek pretrhnúť.


Toto chcú.


A presne toto im musí dať Špinavý rozprávač.


Bude im klásť pod nohy prekážky, s ktorými nepočítali. Používa techniky, ktoré sú natoľko nečakané, že sú ako zásah ľavačkou do zubov. Neváha použiť celý svoj arzenál na to, aby zrazil hráčov na zem – ale tak, aby sa na poslednú chvíľu mohli vyhnúť ešte silnejšej rane. Toto všetko sa samozrejme deje za predpokladu, že Rozprávač je v hre preto, aby prinášal hráčom zábavu a teda im dá to, po čom túžia. To je jeho úloha. Zábava Rozprávača tkvie v tom, že napomáha tomu, aby sa jeho priatelia bavili. Aspoň takto som to vždy videl ja.


Zloduch Corwin


A teraz ku konkrétnym radám.


V tomto dieli porozprávam o jednej konkrétnej metóde. Najprv popíšem samotnú techniku a potom ukážem jej praktické použitie. Inými slovami, najprv vám o nej porozprávam, a potom vám ju ukážem. Prvou technikou bude niečo, čo môj kamarát nazval „Technika zloducha Corwina“. Nazval ju preto, lebo ju prvýkrát videl použitú pri mojom hraní bezkockovej rolovej hry Amber. 
Vidieť ju však možno v akejkoľvek inej hre. Dokonca ju môžete použiť v takmer ľubovoľnom hernom prostredí, ktoré hráči poznajú. Funguje nasledovne.


Kroniky Amberu od Rogera Zelazneho sú písané cez optiku jedinej postavy: princa Corwina. (Pre tých, ktorí netušia o čom je Amber: existuje jediný skutočný svet a všetko ostatné je len jeho hmlistým odrazom. Dokonca ani Zem nie je skutočná – je to len „tieň“ miesta zvaného Amber. To znamená, že všetko, čo žije v tomto tieni tiež nie je skutočné. Jediní skutoční ľudia sú tí z Amberu. „Amberania“ vedia prechádzať tieňmi a sú desaťnásobne rýchlejší, silnejší a bystrejší než my, tieňoví ľudia. A keďže len oni sú skutoční, jediní ľudia, ktorých považujú za dostatočne významných, aby s nimi bolo možné zápasiť, sú ostatní Amberania. Svet Amberu je teda kotol politických a vojnových intríg. Toľko v skratke. Ak chcete vedieť viac, prečítajte si knihy.)


Počas čítania Kroník možno pozorovať prerod egocentrického bastarda k martýrovi, s ktorým nemožno nemať súcit. A táto zmena je obrovská.


Na môj vkus až prehnane obrovská. Ale vráťme sa k téme.


Sám Corwin priznáva, že nie je práve najdôveryhodnejším rozprávačom, a práve toto tvrdenie som pri príprave kampane Amberu využil naplno. Istým spôsobom som ho dokonca dotiahol do extrému. Využil som totiž nápad z knižočky Phillipa Josého Farmera s názvom Iný denník Phileasa Fogga (The Other Log of Phileas Fogg). Autor v nej odhaľuje všetky chyby (áno, chyby, priznajme si to), ktoré Jules Verne a jeho redaktori zanechali v Ceste okolo sveta za 80 dní, a následne na nich buduje konšpiráciu, akú by nevytvoril ani sám Umberto Eco. Ak má postava v jednej z kapitol lupu v ľavej ruke a v ďalšej kapitole zasa v pravej, nie je to chyba, ale stopa! Iný denník je naozaj úžasné dielko, ktorého postupy ma v mnohých situáciách inšpirovali.


Rovnakú techniku som použil na Zelazneho Kroniky. Hráčom som oznámil, že si majú vytvoriť postavy, ktoré sú synmi a dcérami Starších Amberanov (postáv z knihy). Samotná hra sa mala odohrávať v rovnakom čase ako dej Kroník. Hráčske postavy teda mohli sledovať všetky úžasné veci o ktorých sa mohli dočítať v knihách, lenže zároveň mohli vypĺňať biele miesta, ktoré Corwin vo svojom rozprávaní vynechal. Vytvorili si postavy, s ktorými mohli vhupnúť do deja, ktorý sa pred nimi začal rozvíjať.


Veci sa však neodohrávali tak, ako si všetci naplánovali. Ani zďaleka. Skutočnosť bola o niečo prekvapivejšia. Sotva uplynula prvá hodina hrania, boli nervózni ako závislák, ktorý sa nevie dočkať svojej dávky. Poviem to rovno – nič nebolo na svojom mieste. Všetko sa dialo zhruba tak, ako to bolo opísané v knihách, ale Corwinova rola bola úplne iná než tá, ktorú zastával v knihe.


Inými slovami, klamal. Len sa tak prášilo.


Keď sa hráčom zdalo, že prišli na to, ako sa veci v skutočnosti majú, opäť som ich zmiatol, vyvolal v nich mylné očakávania, a následny ich využil na to, aby som ich voviedol do zákerných pascí. Napríklad:


Amberi je možné vyjsť do tieňa a vyhľadať dokonalú (hoci menejcennú) kópiu seba samého. Nakoniec, čokoľvek, čo si vie Amberan predstaviť, možno nájsť v tieni, stačí mať dostatok vôle to ísť hľadať. Na konci prvej knihy Corwina uväznia na štyri roky v útrobách hradu Amber. A čo je horšie, vypália mu oči. Hráč, ktorého postava bola Corwinovym synovcom, bol ten, kto proti tomu protestoval najviac.


Ale je v tom háčik.


V temniciach hradu nebol uväznený Corwin... bol to jeho tieň.


A tak počas zvyšku kroník ten Corwin, ktorý rozpráva čitateľovi svoj príbeh, je len ten, kto si myslí, že je Corwinom. Skutočný Corwin, ten pravý Corwin, je v zákulisí odkiaľ poťahuje nitkami a manipuluje sled udalostí, zatiaľ čo jeho napodobenina slúži ako návnada pre ostatných.


Ak nebodaj nemáte chuť čítať či hrať Amber, mám pre vás ešte jeden príklad, ktorý vám ukáže, o čom tu hovorím.


 

Dobrák Vader


Čo poviete na toto?


Impériu, čo vracia úder sme mohli vidieť Yodu, ktorý varuje Luka Skywalkera pred temnou stranou Sily: „Len čo na temnú sily stranu obrátiš sa, ovládne osud navždy tvoj.“


Hej, to určite. A ten, kto sa chce vyspať so svojou sestrou a zabiť svojho otca, je ten na strane Svetla.


Skúsme sa na to pozrieť znovu. Čo ak Vader nie je až taký zlý? Čo ak chce Vader len nájsť cestu k synovi, zvrhnúť Cisára a vládnuť spravodlivou rukou bok po boku so svojim potomkom? Čo ak naozaj neklamal? Čo ak Kenobi s Yodom celý čas hrajú komplikovanú hru pomsty?


Pozrite si ešte raz Novú nádej. Sledujte scénu s Kenobim a Lukom v starcovom úkryte, kde R2-D2 premieta hologram princeznej prosiacej o pomoc. Kenobi sa obráti na Luka a povie: „Musíš ísť so mnou na Alderaan a naučiť sa spôsoby Sily.“ Ale čo to? O čo sa to ten dobrácky Ben Kenobi s tvárou deduška pokúša? Nie je to náhodou jedijský trik mysle? Pustite si to ešte raz! Sledujte ako sa naň Luke zadíva neprítomným pohľadom! Všimnite si, ako sa odtiahne (pretože Sila je v ňom mocná). A pozrite sa, ako Kenobi zneužijee Lukove túžby na to, aby dosiahol čo chce. „Potrebujem tvoju pomoc, Luke. Ona potrebuje tvoju pomoc.“


Iste, Luke. Len ty vieš, po čom ona túži.


Vôbec nemajú zábrany mu klamať. Povedia mu, že otca zabil Vader. Vraj iný uhol pohľadu? Ale kdeže, prachsprostá lož. Doma im asi nepovedali, že klamať sa nepatrí. Kenobi a Yoda manipulujú Luka počas celého filmu, snažia sa ho presvedčiť, že Temná strana nie je vôbec silnejšia – je len rýchlejšia, ľahšia a lákavejšia.


Moment, moment.


Máme tu Silu, ktorú možno zvládnuť rýchlejšie, ľahšie a pritom získať rovnaké schopnosti? Kam mám poslať prihlášku?


A pre tých, čo stále vykrikujú „Temná Sila navždy ovládne tvoj osud“ mám jednu otázku. Máte pocit, že starý cisár Palpatine vyzeral byť pod nadvládou Sily, keď smažil Luka modrými bleskami2? A videli ste niekedy Yodu či Kenobiho používať modrý blesk? Ja teda nie. Cisár bol absolútny vládca Vesmíru! Ak bol teda ovládnutý Temnou silou, kde sú tí, ktorí sú „slobodní“?


Počkajte, viem čo chcete povedať. Sloboda je právo žiť vo vyprahnutej púšti, kde strašíte pre zábavu Piesočných ľudí. Alebo právo hniť v diere, kde sa ukrývate pred veľkým chlapíkom v čiernej zbroji, ktorý vás dokáže zabiť ľavou rukou. Všetci vieme o koho ide. O toho, ktorého vraj ovláda Temná sila. Toho, čo si postavil vlastný krížnik Star Destroyer.


Techniku zloducha Corwina môžete použiť v ľubovoľnej hre, ktorá je založená na svete a postavách, ktoré sú známe z filmu a literatúry.


Porozmýšľajte o zloduchovi Gandalfovi či Aragornovi-záporákovi.


A tiež o dobrákovi Voldemortovi či Lexovi Luthorovi.


Alebo o zlom Picardovi či Kirkovi.


Ten kto hľadá, nájde vzory.


Technika záporáka vyhodí všetky očakávania hráčov von oknom a donúti ich rozmýšľať za pochodu. Veci, ktoré považovali za isté, už neplatia. A vôbec nezáleží na tom, či vlastnia milión doplnkových príručiek, ktoré popisujú každý detail sveta, pretože po tejto technike si nemôžu byť ničím istí.


Potom, čo otrasiete ich sebadôverou, zistia, že nevedia, kde je sever a že na ich niekdajšie istoty sa už nemôžu spoliehať. Jediná istota vo svete sú oni sami.


A práve to je výborný štartovací bod pre tú vec, ktorú nazývame Cestou hrdinu. Porušili ste pritom nejaké pravidlá? Nie. Musíte pri tom podvádzať? Ani to nie. A napriek tomu hráte špinavo.


 

Presvedčil som vás? Zneistil? Začínate uvažovať, kde ste odložili DVDčka Hviezdnych vojen? Blahoželám. Práve ste absolvovali prvý kurz Špinavého rozprávača. A mimochodom – vitajte na Temnej strane. Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre.

1 Výsledkom bola hra Orkworld (pozn. prekladateľa)
2 Artak bárak (pozn. sazeče)