[Call of Cthulhu] Spawn of Azathoth

[Rilieh]

Providence, druheho maja 1927.
Aj napriek Suchemu zakonu flasa alkoholu nechybala na stole v dome archeologicky Ariany Carterovej, okolo ktoreho sa nachadzali piati ludia. Okrem samotnej Ariany tam sedel Rupert McCunnigham, profesor lingvistiky na Brownovej univerzite, Catherine Motchova, porodnicka, Lila Jonesova, ktora vlastnila trochu pochybny podnik casto navstevovany hlavne panmi, a nakoniec Warren Ellison, mlady syn podnikatelskeho magnata, ktory dufal, ze v Providence zazije niektore z dobrodruzstiev opisanych v knihach, ktore tak rad cital.
Bolo neskoro, rozhovor bol coraz lenivejsi a kazdy pomyslal na to, ze ostatnym zazela dobru noc a poberie sa domov. Hodiny odbili polnoc. Svetla v Arianinom dome zablikali a zhasli.
Uprostred obyvacky sa objavila humanoidna postava vyzarujuca zelene svetlo. Jej usta sa hybali, no nevychadzal z nich ziaden zvuk. Zrazu sa postava otocila a zdvihla ruku smerom k Ariane a keby sme ju mohli pocut, jej ton hlasu by sa isto stal naliehavejsim.
Ariane sa zdalo, ze postavu spoznala. Mohol by to byt Philip Baxter, jej niekdajsi profesor archeologie, s ktorym udrziavala priatelsky vztah aj potom, co odisla z univerzity? To je hlupost, vsak Philip je predsa doma v posteli, hlavne o takomto case.
"Philip? Profesor Baxter?", neisto sa opytala Ariana. Na Rupertovi bolo vidiet, ze aj on zbadal, ze sa duch podoba na jeho kolegu. Len keby sa mohol trochu blizsie pozriet na jeho tvar, hned by tu absurditu vyvratil...
Tuto prilezitost vsak Rupert nedostal. Hlava ducha zmizla, ako keby ju niekto odtal sekerou alebo inym ostrym predmetom, a duch sa zacal potacat po miestnosti, narazajuc do nabytku. Nezanechaval ziadne stopy a cez rozne predmety jednoducho prechadzal. Nikto s nim nechcel prist do kontaktu, vsetci uskocili na opacny koniec miestnosti. Nakoniec duch Philipa Baxtera (ak to bol naozaj on) ztuhol ako v predsmrtnom krci a zmizol. O par minut sa svetla opat prebudili k zivotu a v miestnosti nebola ani znamka toho, co sa v nej iba pred par minutami odohralo, ak teda neratame piatich relativne vylakanych ludi.

Ariana sa pozrela na Ruperta:
"Ja...zdalo sa mi, ze to bol profesor Baxter."
"Kto je profesor Baxter?", opytala sa Catherine.
"Kolega z univerzity s otrasnym sanskritom," pohotovo odpovedal Rupert.

Ariana si naliala z flase whisky, co stala na stole a vykrocila k telefonu. Cislo Philipa Baxtera poznala naspamat, ved kolkokrat mu volala, aby jej poradil ohladom nejakeho ulomku starobylej vazy, co nasla. Po par zazvoneniach telefon zdvihla Baxterova talianska sluzka, Angela Vincenzova.

"Ehm... Prepacte, ze rusim tak neskoro, ale som byvala studentka profesora Baxtera a surne s nim potrebujem hovorit."
Pani Vincenzova zavahala. "Slecna, vy to asi neviete, ale profesor Baxter vcera v noci zomrel," jemne vysvetlovala sokovanej Ariane. "Mal srdcovu prihodu. Je mi to velmi luto."
Ariane sa podarilo zo seba dostat este jednu rozumnu vetu, vysledkom ktorej bolo, ze zajtra sa zastavi v dome profesora Baxtera spolu s jednym profesorovym kolegom, ak to nie je nevhodne. Nie, samozrejme, ze sa mozte zastavit. O jedenastej, ak vam to vyhovuje.
Ariana polozila sluchadlo a bezfarebnym hladom ostatnym oznamila, co sa prave dozvedela. To hned spustilo lavinu otazok, ci zomrel doma, ci mal srdcove problemy, kedy ho naposledy videla a ci na nom bolo nieco zvlastne. Odpovede na tieto otazky vsak boli neuplne a rozhodne bolo treba pockat do dalsieho rana, aby sme sa mohli niekam posunut. Tuto noc Ariana nechcela ostat sama, a Lila aj Catherine boli rozhodnute ostat s nou. Warren im ponukol, ze mozu ist do jeho obrovskeho domu, tam bude dost miesta pre vsetkych. Odmietol iba Rupert, vraj si chce este nieco precitat. O rododendronoch.

Na dalsi den o jedenastej Rupert a Ariana sa vydali smerom k domu neboheho Philipa Baxtera. Angela Vincenzova, ktora im otvorila dvere, vyzerala aspon rovnako smutne ako Ariana, ocividne postarsieho profesora mala velmi rada. Samozrejme, ze sa mozte pozriet na jeho pracovnu, vsak ste jeho kolega, pan McCunnigham. Tam su veci, ktorym ja nevelmi rozumiem. Ano, pan Baxter zomrel vo svojej posteli. Nie, nikto okrem mna vtedy nebol doma, ved viete, ze je vdovec a jeho tri deti su uz dospele a ziju si svoj vlastny zivot. Mali by prist na pohreb, ten bude zajtra, o pana Baxtera sa uz stara pohrebna sluzba.
Dokonca dovolila Ariane, aby stravila par minut sama v izbe, kde Baxter zomrel ("Chapem, ze sa s tym tazko vyrovnava, slecna, mozte tu byt, ako dlho len chcete."). V izbe sa nenachadzalo nic, co by tam nemalo byt. Nic nenaznacovalo, ze by Baxter zomrel na nieco ine ako na srdcovu prihodu. Vsetko bolo poriadene a ciste. Na nocnom stoliku nebolo nic, ziadna rozcitana kniha, ziaden poznamkovy blok s Baxterovymi poslednymi teoriami ohladom vyvoja mezopotamskej kultury. Len v zasuvke lezalo nejake vrecusko. Ariana sa uistila, ze je v izbe sama a otvorila ho. Vo vnutri bol akysi tmavohnedy prasok a stara strieborna lyzica. Ariana sa na prasok skepticky pozrela. Catherine by o tom mohla vediet viac. Odsypala si trochu prasku do vrecuska v kabelke a zvysok vratila tam, kde ho nasla.
Rupert sa medzitym prehrabaval v Baxterovej pracovni, ktora zaroven sluzila ako kniznica. Na stole lezal poznamkovy blok, ktory ocividne bol Baxterovym dennikom. Prvy zapis bol z roku 1917. Baxter tam opisoval, ako sa spolu s tromi dalsimi vedcami, antropologom Silasom Pattersonom a dvoma ruskymi fyzikmi, ktori sa volali Dimitri Passelov a Vassili Kalyetka, rozhodli zalozit Akademiu utorkoveho vecera. Clenovia sa stretavali kazdy prvy a treti utorok v mesiaci a diskutovali o problemoch spojenych s astronomiou. Ich cielom bolo ocividne vybudovat hvezdaren v state Montana. Kazdy z clenov mal prispiet 200 dolarmi a zvysne vydavky mali byt pokryte anonymnymi sponzormi. V roku 1923 Passelov ponukol istemu Bryanovi Slimovi z New Yorku, aby sa pridal k Akademii. Slim bol zakladatelom spolocnosti "Pozorujme buducnost" a zaujimal sa o relativne velky vesmirny objekt, ktory gravituje okolo Slnka, avsak zatial nie je identifikovany. Ostatni clenovia Akademie vsak mali dojem, ze Slimovi ide skor o to, aby ich naverboval do jeho spolocnosti a jeho ponuku financnej pomoci odmietli. Posledny zapis datoval z roku 1924 a pisalo sa tam, ze vystavba hvezdarne bola zahajena.
Rupert docital a pokracoval v skumani kniznice. Ihned zazrel knihy, z ktorych prekladal urcite pasaze pre Baxterov vyskum. Jedna kniha vsak pritiahla jeho pozornost, pravdepodobne vdaka tomu, ze Baxterove zapisky mal vo velmi cerstvej pamati. Autorom bol Silas Patterson a dielo sa volalo "Viera a ritualy primitivnych vychodoindickych kultur". V knihe sa nachadzala zalozka. Ruper ju otvoril. Baxter si ocividne cital o tom, ako v niektorych tychto kulturach bolo zvykom jest mozog zosnulych, vraj aby sa zijuci posilnili a ziskali fyzicke a psychicke schopnosti mrtveho, ktory ich uz nepotreboval.

Rupert a Ariana vysli z domu Philipa Baxtera a spojili sa s ostatnymi. Kym Rupert rozpraval, co zistil v Baxterovej pracovni, Catherine sa pustila do skumania prasku z nocneho stolika. Zistila, ze obsahuje africke bylinky pre dobry spanok a rastlinu nazyvanu Nymphaeia lotus, ktora je znama svojimi ukludnujucimi ucinkami. Diagnoza: Baxter pravdepodobne trpel nespavostou a miesal si exoticky caj na dobru noc.
Ked Rupert opisoval Pattersonovu knihu, Catherine zdvihla hlavu od identifikacie rastlin.
"Tomu duchovi, ci co to bolo, predsa zmizla hlava. Pochybujem, ze to patri k priznakom srdcovej prihody. Rada by som sa pozrela na telo."
Catherine, Warren a Rupert sa teda vydali do kancelarie pohrebnej sluzby, aby sa pokusili ziskat pristup k telu. Ariana a Lila sa rozhodli zavolat doktorovi Waltersovi, dlhorocnemu lekarovi Philipa Baxtera, ktory bol ako prvy privolany po tom, ako Angela Vincenzova nasla telo.

V pochmurnej kancelarii pohrebnej sluzby Alvin Bethwick pokrutil hlavou:
"Je mi luto, ale telo Philipa Baxtera je uz v truhle a pripravene na pohreb. Preco sa nan vlastne chcete pozriet? Ste rodina?"
Catherine bez rozmyslania vypalila: "Som jeho dcera."
"Rozumiem," prikyvol Bethwick. "Mate nejaky preukaz totoznosti?"
"Ehm....nie. Chapete, smrt otca ma rozrusila, z domu som vybehla bez polovice veci."
Ale Bethwick bol neoblomny. Nie su papiere, neda sa ziskat pristup k telu. Nevsimal si ani napadne sustanie Warrenovych bankoviek. Sklucene teda vysli von.
"Da sa tam dostat aj inak ako hlavnym vchodom?", uvazovala Catherine. "Alebo...ako dlho trva vyrobit falosny preukaz totoznosti?"
"Asi tyzden," informovala ju Lila, ktora na nich cakala na ulici spolu s Arianou. Mali viac stastia ako skupinka, co sa vybrala do kancelarie pohrebnej sluzby. Podarilo sa im dovolat sa doktorovi Waltersovi, ktory suhlasil, ze ich prijime o hodinu vo svojej ordinacii. Catherine a Ariana sa tam teda vybrali, zatial co Lila odskocila do prace a Warren na obed s jednym znamym jeho otca, podnikatelom, ktory by mohol vediet nieco viac o Slimovi. Rupert sa vydal na univerzitu, aby preskumal Baxterovu pracovnu a zaroven vyhladal nieco o Pattersonovi.

Doktor Walters, prijemny starsi pan, ochotne povedal, co mohol a pritom neporusil lekarske tajomstvo. Pan Baxter netrpel na srdce, ale v jeho veku nie je srdcova prihoda nezvycajna. Na tele nebolo nic, co by naznacovalo, ze by pricina smrti mohla byt ina. Ziadne vonkajsia zranenia, ziadne znamky pouzitia jedu alebo cohosi podobneho. Ariana vytiahla z kabelky prasok, ktory nasla v Baxterovom nocnom stoliku a opytala sa, ci by toto mohlo sposobit prihodu. Catherine co najprofesionalnejsiem hlasom oznamila, ze zatial identifikovala Nymphaeia lotus a africke bylinky na dobry spanok. Doktor Walters si so zaujmom obzrel a ovonal prasok a ponukol sa, ze ho posle do laboratoria, vysledky by mali byt o par dni. A bolo by zaujimave, ak by sa zistilo, ze tato zmes moze sposobit srdcove prihody, naozaj zaujimave.
Warren bol nespokojny. Jedlo bolo vynikajuce, ale o Bryanovi Slimovi sa nedozvedel nic. Jeho spolocnost sa nachadzala v New York City, ale nic presnejsie o nej priatel jeho otca nevedel povedat. Ziadne skandaly, ziadne novinky, ziadne financne problemy. Jednoducho obycajna spolocnost zamestnavajuca (pravdepodobne) obycajnych ludi.
Ani Rupert sa netesil z vysledkov svojej navstevy univerzity. V Baxterovej pracovni nenasiel nic pouzitelne, navyse Patterson odisiel do predcasneho dochodku pred asi tromi rokmi a v archivoch univerzity o nom nenasiel ani najmensiu zmienku. V telefonnom zozname vsak nasiel jeho adresu a rozhodol sa, ze profesora Pattersona navstivi.
Stojac pred Pattersonovym domom si Rupert vsimol, ze sa tam nesvieti, napriek tomu, ze vonku sa uz stmievalo. Zaklopal, zazvonil. Ziadna odpoved. Je to mala stvrt, susedia by mohli nieco vediet.
Rupert zazvonil a dvere domu, ktory stal vedla Pattersonovho, sa otvorili a majitel nanho nevludne vybrechol: "Co potrebujete?". Rupert zdvorilo vysvetlil, preco tu je, a vysvitlo, ze Patterson nie je v susedstve velmi oblubeny, lebo vecer robi privelky hluk. Nejake divne zavyjanie a vykriky. Uz parkrat kvoli tomu volali policiu, teraz sa to ukludnilo. Teraz nie je doma, ale vcera tu bol. Nie, nenechavajte mu tu ziaden odkaz, ja s nim nechcem hovorit. A zavrel dvere. Rupert tam chvilu nerozhodne stal, nakoniec vybral z aktovky papier a pero a napisal Pattersonovi maly odkaz, ktory nechal v profesorovej postovej schranke. Potom sa vybral naspat. Cakali ho rododendrony.

Na dalsi den sa konal pohreb. Ked sme tam prisli, ceremonia sa uz zacala. Bol to maly pohreb, nachadzalo sa tam iba zo desat ludi vratane knaza na vozicku, ktory prave cital uryvok z Biblie, mladeho muza, ktory nad knazom drzal dazdnik a Angely Vincenzovej, ktoru okolo pliec drzal nahnevane sa tvariaci asi styridsatrocny muz. Dalej tam boli aj Alvin Beckwith, doktor Walters, sudca Mortimer Braddock, vykonavatel Baxterovej poslednej vole; rektor Brownovej univerzity, ktory neustale pozeral na hodinky; Rupert spoznal aj profesora Wilsona, ktory vyucoval orientalne jazyky: a poslednym clenom skupinky bol nervozny pan, ktory stal co najdalej od rektora a podchvilou sa tito dvaja na seba nahnevane pozerali.
Pohreb netrval dlho a uz po hodine sa vsetci nahlili prec. Angela Vincenzova a nahnevany muz, knaz a jeho pomocnik, Beckwith, rektor univerzity, ktory ospravedlnujuco vyhlasil, ze sa musia spolu s profesorom Wilsonom ponahlat, aby stihli vlak. Rupert takmer doslova narazil na nervozneho muza, ktory sa takisto chystal odist, ale nevelmi sa ponahlal. Vysvitlo, ze ide o profesora Pattersona, ktory s radostou suhlasil porozpravat sa s nim o nebohom. Co takto caj unho doma? Rupert prikyvol a opytal sa, ci by mohol prist s jednym bohatym priatelom, ktoreho astronomia mimoriadne zaujima a rad by investoval do hvezdarne.
"Ale co to vravite?"' prekvapene sa nanho pozrel Patterson. "Hvezdaren je uz predsa dokoncena! A uz sme zahajili vyskumny projekt ohladom istej tazko pozorovatelnej hviezdy."
Warren sa teda na toto exkluzivne stretnutie nedostal.

Piateho maja sa vsetci snazili vratit do normalnych kolaji. Lila, Catherine, Rupert a Ariana isli do prace. Warren si isiel zoskocit s padakom.
Na obed Ariana dostala telegram od sudcu Braddocka, kde stalo, ze kedze sa jej meno nachadza v testamente zosnuleho Philipa Baxtera, prosi ju, aby sa o pol osmej vecer dostavila do jeho pracovne, kde bude prebiehat citanie testamentu.
Ked Ariana prisla do Braddockovej pracovne, vsetci na nu uz cakali. Bol tam knaz na vozicku (ukazalo sa, ze je to Baxterov brat Julian) s pomocnikom, ktory sa volal Matthew White, Angela Vincenzova a nahnevany muz (jeden z Baxterovych synov) a Silas Patterson, ktory sedel v kute a tvaril sa, ze neexistuje.
Sudca Braddock zahajil citanie testamentu. Stalo tam, ze jeho dom a vsetok majetok odkazuje Angele Vincenzovej za dlhe roky oddanej sluzby, po jej smrti sa dom vrati do vlastnictva Baxterovych deti. Zvysok majetku mal byt rovnym dielom rozdeleny medzi jeho tri deti, s vynimkou 10000 dolarov, ktore odkazuje Akademii utorkoveho vecera, ktoru reprezentuje Silas Patterson.
"Tak pockat!," vybuchol Baxterov syn a zlostne zaganil na Pattersona. "Nestaci, ze ste z neho tahali peniaze, kym zil, tak pokracujete aj po jeho smrti?!"
"Pan Baxter, upokojte sa," autoritativnym tonom povedal Braddock a Baxter si sadol do kresla a nic viac uz nepovedal.

Braddock poskladal testament. "Uz len jedna vec. Slecne Ariane Carterovej a profesorovi Wilsonovi odkazuje pan Baxter toto." Braddock podal Ariane obalku, na ktorej bolo Baxterovym pismom narychlo napisane jej meno. "Profesor Wilson mal podobnu obalku, ale kedze musel odcestovat, uz som mu ju odovzdal."
Ariana rychlo otvorila obalku. Ako prvy si precitala list, ktory vysvetloval, preco sa jej meno nachadzala v testamente. Baxter vravel, ze jeho brat sa zaujimal o psychologiu, a hlavne o sny, a poprosil ho, aby si viedol dennik snov. Nasledovalo zopar zmatenych viet, potom Baxter priznaval, ze vsetky tieto informacie Ariane dava preto, lebo sa mu viackrat snivalo o zahadnom a zvlastnom meste... a videl tam aj Arianu. Post-skriptum sa vztahovalo na mapu, ktora z obalky vypadla spolu s dalsimi papiermi. Ide vraj o mapu, ktoru mu ukazal priatel a on ju spamati nakreslil, len co sa zobudil.
Na dalsich dvoch stranach nasledoval Baxterov dennik snov. Zacinal sa 27. januara 1927. Prvych par noci sa mu snivali mimoriadne banalne sny, na konci kazdeho dna tam Julian pridal maly komentar o tom, co by to mohlo znamenat. 29. januara sa mu snivalo, ze lieta. Prveho februara takisto. Druheho februara sa mu snivalo, ze je v obchode spolu s konom. Kon spanikaril, rozbil niekolko polic, rozbehol sa k oknu v zadnej casti obchodu a vyskocil. On vyskocil za nim. Az teraz si vsimol, ze obchod sa nachadzal na poschodi, kon lezal mrtvy na zemi, zatial co on letel. Julian bol tentokrat vo svojom komentari obozretny, vravel, ze treba vidiet, ako sa tie sny budu vyvijat, a az potom o niecom spekulovat.
Piateho februara sa sny zmenili. Baxter stal na nejakom nizkom kopci, z ktoreho mohol vidiet husty les, co sa tiahol na mile daleko. Vydal sa smerom k lesu a pri velkom ohnisku stretol dvoch ludi oblecenych ako staroveki Egyptania a chvilu s nimi o niecom diskutoval. Zrazu stal pri schodoch smerujucich dole. Presiel obrovskou striebornou branou a ocitol sa v lese, kde rastli zvlastne huby. Oproti nemu kracal muz, ktory v nom vzbudzoval strach. Baxter vsak aj napriek tomu muzovi podal ruku a povedal svoje meno. Muz sa spraval priatelsky. Spolocne vysli z lesa a vydali sa do nedalekeho mesta, kde sa v hostinci dobre najedli a napili. Po chvili mu muz povedal, ze to lutuje, ale musi odist. Zapis sa koncil otazkou, ci tento sen moze mat nejaku suvislost s drogou.
Baxter si potom dlhy cas nic nezapisal, az do 25. februara. Opat sa ocitol v meste, ktore predtym opisal, a dozvedel sa, ze sa mesto vola Ulthar a ze v ziadnom pripade nesmie ublizit mackam, ktore sa volne potulovali po uliciach. V Ulthare sa nachadzala velka kniznica, teda aspon jej cast, ta druha cast sa nachadzala v inom svete. Hoci musel Baxter vynalozit velke usilie, predsa len tu kniznicu napokon nasiel a mohol si precitat velke mnozstvo knih. Stale mal pocit, ze ho niekto pozoruje. Dufa, ze to nie su vedlajsie ucinky drogy.
12.marca bol Baxter opat v kniznici a cital knihu Cthaat Aquadingen, ktora opisovala boha zijuceho v dzungli, ktory dokaze odpovedat na kazdu otazku, ked nahle zdvihol hlavu a zbadal, ze ho pozoruje nizky muz tmavej pleti. Baxter k nemu vykrocil, ale muz zmizol. Spomenul si, ze ho uz predtym videl: bol sucastou sprievodu pod velkym pavilonom.
Dalsi zapis. 2. aprila. Baxter pokracoval vo vyskume dzungle a dokonca sa musel vydat do chramu Starobylych (Ancient Ones), aby mu knaz povolil pristup k urcitym kniham. Pocas cesty do chramu ho nasledoval pocerny muz.
Posledny zapis. 16. aprila. Baxter sa vydal do dzungle, stale sledovany muzom tmavej pleti. Rozbehol sa, aby sa ho striasol este v meste, ale nepodarilo sa mu to. V jednej ulicke sa muz nanho hodil. Mal ostre tesaky a cervene oci. Baxter sa zobudil s pocitom, ze zomrel.
V obalke sa este nachadzala rucne nakreslena mapa s nazvami ako Ulthar, Kirin a rieka Oukranos.

[Rilieh]

Ariana vysla z kancelarie Mortimera Braddocka hned za Emmettom Baxterom, ktory objimal okolo pliec este stale placucu Angelu Vincenzovu.
"Prepacte, pan Baxter? Mozem sa vas na nieco opytat? Spominali ste Akademiu utorkoveho vecera, a ako vidim, vas otec im odkazal polovicu svojho majetku."
Vysvitlo, ze Emmetta to velmi netesi. Vraj to je iba banda podvodnikov, ktori vyciciavali peniaze jeho neboheho otca, a keby si prisli pytat peniaze od neho, rychlo im vysvetli, ze zaklopali na nespravne dvere. Napriek tomuto vehementnemu vyhlaseniu vsak nebol k Ariane nezdvorily a podal jej vizitku tlacovej agentury E&E. Druhe E na vizitke ocividne patrilo Edwardovi O'Donnellovi, ktoreho meno bolo preskrtnute.

Pokym sa Ariana spamatavala z toho, ze Philip Baxter jej zanechal obalku plnu papierov, v ktorych opisuje, ako ho jeho sny poznacili, zazvonil Catherinin telefon. Bola to Lila, ktora oznamovala, ze ma iste problemy s "irskymi kolegami", ze jej je to velmi luto, ale ze sa musi z mesta na isty cas vytratit. Sorry.

Niekto zaklopal na Rupertove dvere. Otvoril a zbadal Qin Li Wei, specialistku na cinstinu z Brownovej univerzity.
"Dobry vecer, profesor. Prave som sa vratila do mesta a dopocula som sa, ze profesor Baxter zomrel. Vyskytlo sa nieco, hmm, nezvycajne ohladom jeho smrti?"
"Eeeee..viete, ze aj ano?", chvilkove vahanie. "Zomrel vo vlastnej posteli. Vraj srdcova prihoda."
Qin Li Wei nanho zazrela: "Skutocne?"
"No....ano."
Qin Li Wei mu zazelala dobru noc.


Na dalsi den rano Ariana zavolala profesorovi Wilsonovi, ktory takisto dostal od Baxtera obalku. Unho doma nik nedvihal. Len co polozila sluchadlo, zazvonil telefon.
"Dobre rano, mozem hovorit s Arianou Carterovou?", povedal zensky hlas s cinskym prizvukom.
Qin Li Wei jej potom vysvetlila, ze natrafila na jej meno, ked citala iste clanky napisane Philipom Baxterom. Polozila jej tu istu otazku ako Rupertovi. Ariana takisto chvilku zavahala, ale potom sa priamo opytala:
"Preco? Zazili ste snad nieco...zvlastne v poslednej dobe?"
"Ano."
"V noci z druheho na tretieho maja?"
"Ano."
"A malo to nieco spolocne s duchom Philipa Baxtera?"
"Ano."
"Poznam jednu restauraciu nedaleko od univerzity. Co poviete na obed?"
"Dobre."

Medzitym sme sa vybrali do kostola, aby sme sa porozpravali s Philipovym bratom Julianom. Bohuzial, ten uz tam nepracoval, chcel iba precitat modlitby na bratovom pohrebe. Vzdy ho vsak mozme navstivit unho doma.
Ako sa povedalo, tak sa spravilo, ale to az poobede, ked sa k skupine pridala aj Qin Li Wei, ktora mala takmer taky isty zazitok ako my, az s tym rozdielom, ze vtedy nebola v Providence, ale trochu viac na severe, kde ju zavolali kvoli nejakemu prekladu.
Dvere nam neotvoril Julian Baxter, ale Matthew White, jeho pomocnik. Predstavili sme sa a vysvetlili, ze by sme radi hovorili s panom Baxterom. Matthew prikyvol a odisiel do domu. Po chvili sa vratil a gestom naznacil, aby sme ho nasledovali dovnutra.
V priestrannej obyvacke sedel Julian Baxter na vozicku. Ano, pamata si nas a s radostou sa s nami pozhovara o Philipovi. Po urcitom case mu Philip dennik snov prestal ukazovat, pravdepodobne preto, lebo tam boli same banality. Studium snov je jeho konickom, a teraz, ked uz nepracuje v kostole, ma nan trochu viac casu. Zatial nikoho okrem svojho brata nepoprosil, aby si viedol dennik snov. Africka trava na dobry spanok? Ano, on ju doviezol z misie v Kongu. Tam ju pouzivaju samani a ini duchovni vodcovia a potom maju vraj prorocke sny. Kategoricky vsak odmietol trochu nam z nej dat a rovnako kategoricky odmietol povedat nieco viac o obrovskej vyblednutej skvrne na koberci.
Zvysok popoludnia sme venovali tomu,aby sme zistili, kde je profesor Wilson (nikto to nevedel), nasli trochu africkej travy (nakoniec sa to podarilo Catherine, ktora naservirovala fakulte antropologie pribeh, ze robi vyskum ohladom zmiernenia porodnych bolesti, a 5 tehotnych zien suhlasilo, ze sa na jej vyskume zucastnia. Dokonca jej slubili, ze z Konga dovezu mlade vyrastky, ktore potom bude moct zasadit.) a poobzerali sa v tlacovej agenture E&E (isiel tam Warren, ktory predstieral, ze chce hovorit s panom O'Donnellom. Bohuzial, ten pred tromi rokmi zomrel. Warrenova reakcia: "A ako to potom moze byt agentura E&E, ked vam jedno E chyba?").
Vecer sme sa stretli u Warrena. Catherine doniesla travu snov, ktoru zohnala na univerzite. Warren horel nedockavostou vyskusat toto nove dobrodruzstvo. Nakoniec travu uzili iba Rupert, Warren a Catherine. Qin Li Wei a Ariana ostali hore, aby na spacov davali pozor.
Asi po pol hodine sa Catherine zobudila a splasene pozrela na Arianu.
"Mali by sme tam ist vsetci a spolu. Hlavne ty, Ariana. Ak si tam uz raz bola, sen sa opat zacne tam, kde sa skoncil. Mozno sa neocitnes na tom istom mieste ako my a nenajdeme sa."
Qin Li Wei a Ariana vytrestili oci. Catherine pokracovala: "A ti, co zomreli v tomto svete, mozu byt stale nazive v Krajine snov. Baxter je mozno este tam."
To Arianu presvedcilo. Spolocne vsetky tri zeny uzili travu snov.

Ariana otvorila oci. Stala (a pokial to mohla posudit, vyzerala stale rovnako, az na to, ze jej oblecenie zmizlo) navrchu kamennych schodov. Ked ich zisla, ocitla sa v jaskyni, kde pri malom ohni stali dvaja vysoki muzi obleceni ako staroveki Egyptania. Jeden z nich sa jej prihovoril:
"Blahozelame ti, Ariana Carterova. Nasla si cestu do Krajiny snov. Skor, ako pojdes dalej, sa vsak musime presvedcit, ze si toho hodna," a uprene sa jej zahladel do oci. Druhy urobil to iste a po chvili ukazal na maly stolik, ktory sa tam len tak objavil. Na stoliku lezalo oblecenie stredovekeho stylu, dyka, voda a chlieb. Ariana si vsetko zobrala, polozila strazcom zopar otazok, podakovala im a vydala sa von z jaskyne. Cestou dole musela zist 700 schodov a stretla sa s ostatnymi.
Navzajom sme si povedali informacie, co sme sa od strazcov dozvedeli: toto je Krajina snov a dvaja kvazi-Egyptania su jej strazcovia, ktori kazdeho preveruju, ci je hodny toho, aby sem vstupil (ale iba ked je tu po prvykrat, Ariana tu teda este nikdy nebola). Su aj ine sposoby, ako sa da do Krajiny snov dostat, avsak su zakazane a strazcovia o nich nebudu hovorit. Tieto ine cesty sa daju vyuzit na to, aby sa z a do Krajiny snov dali prenasat predmety, inak je to nemozne. Clovek nie je vzdy v Krajine snov, ked sniva, z obycajneho sna sa da do Krajiny dostat, ale z Krajiny do obycajneho sna nie. Mozme stadeto volne odist, staci len vyjst hore po schodoch a prejst cez Branu Hlbokeho Spanku. Iny sposob, ako stadeto odist, je zobudit sa v Krajine bdenia. Ked potom nabuduce prideme do Krajiny snov, sen bude pokracovat vzdy na tom istom mieste a presne vtedy, kde a kedy sa skoncil naposledy, pricom sen ostava vzdy a pre vsetkych zmysluplny. Ak zomrieme vo sne, zobudime sa v Krajine bdenia a do Krajiny snov nam bude pristup navzdy zakazany. Iba ak stretneme Starodavnych, tak sa smrt vo sne bude rovnat smrti v Krajine bdenia. Ak zomrieme v Krajine bdenia, mozme prezit v Krajine snov. Tieto dve Krajiny medzi sebou normalne nemozu komunikovat. Krajinu snov nemozno menit, iba ak by clovek bol velmi nadany. A posledna vec: v Krajine snov mozme stretnut ludi, ktori tam prave nie su a ani nikdy neboli.

Rozhodli sme sa, ze sa vydame po Baxterovych stopach. Vytiahli sme jeho mapu a vykrocili sme najprv cez les, potom cez plane, do mesta Ulthar, kde nikto nesmie ublizit mackam. Cestou sme sa navzajom obzerali. Hoci sme vsetci mali podobne stredoveke oblecenie ("Ludia, hrame Dungeons&Dagons"), chlieb a vodu, nase zbrane boli odlisne: Warren mal dyku a rapier, Catherine a Ariana dyky, Qin Li Wei a Rupert male noziky uzitocne tak na krajanie chleba.
Trvalo nam cely den, kym sme dosli do stredovekeho mestecka Ulthar. Strazcovia pri brane nam povedali, ze sa mackam nesmie ublizit a ze ak sme unaveni, hned v ulicke nalavo je hostinec U bielej velryby, kam sme sa teda aj vydali. Hned sme narazili na problem: nemali sme ziadne peniaze. Warren, ktory bol v tejto situacii pravdepodobne prvykrat v zivote, vobec nevedel, co robit. Rupert sa pokusal vyjednavat. Qin Li Wei sa niekam vytratila, vratila sa asi o stvrthodinu a vsetkym zaplatila izby.
Ked sme boli z dosluchu hostinskeho, opytali sme sa jej, ako to urobila.
"Kung fu."

Noc sme teda stravili v hostinci a na dalsie rano sme sa vydali do mesta hladat kniznicu. Natrafili sme na ucene vyzerajuceho muza, ktory nam prezradil, ze aj on ma problemy dostat sa do kniznice, raz sa mu to dari, inokedy nie. Kniznica je velka budova s rotundou, nemozno ju prehliadnut. Avsak sa stale presuva a ak ju chceme najst, musime ju velmi usilovne hladat.
Pocas nasho usilovneho hladania sme nasli male namesticko, na ktorom tancoval velky pocet ludi. Nejako sme sa do toho tanca zamiesali aj my. Mesto oslavovalo vyrocie zvolenia starostu Kravena, ale nikto si nepamatal, ako dlho uz je starostom. Po chvili sme opustili oslavy (a boli sme jedini, kto tak urobil, ludia sa do tanca pridavali, ale nikto neodchadzal. Teda okrem nas.) a zabocili sme do dalsej ulice. Cez ulicu prechadzal Philip Baxter. Ariana vykrikla, Baxter sa na nas prekvapene pozrel a o chvilu jeho hlava zmizla, nie ako keby ju niekto odtal, ale ako keby sa jemne poroztekala po stranach). Rozbehli sme sa na miesto, kde este pred chvilou bol. Nic. Ziadne stopy, ziadna zvlastna vona, ziadna krv alebo mozgove tkanivo.
Sklamane a (pre niektorych) roztrasene sme zabocili do dalsej ulice. Stal tam predavac vin, ktory nam chcel za kazdu cenu predat flasu vina z mesacneho stromu, ktore vraj nikde inde nenajdeme. Warrena to poriadne pokusalo, ale vsetky peniaze mala Qin Li Wei, ktora sa ich nechystala minut na podobne hluposti. Zveceriavalo sa, vratili sme sa teda do hostinca.

Na dalsi den sme nasli viacerych poulicnych predavacov, namestie plne slniacich sa maciek a malu tavernu Gordicky uzol. Vnutri sedel mlady muz, opieral sa o stenu a driemal, pred nim korbel s pivom. Na sebe mal biely plast, na ktorom bolo napisane Knihovnik. Neveriacky sme sa nanho pozreli, neveriac nasmu stastiu, a zobudili sme ho. Bol to skutocne mlady knihovnik, ktory sa volal Nodor, a ak sa s nim zajtra poobede stretneme v tejto taverne, pokojne nas zavedie do kniznice. On totiz nema ziaden problem ju najst: jednoducho ide do prace a zrazu je tam kniznica. Aby sme spevnili nase novovzniknute priatelske vztahy, zaplatili sme mu zopar piv.
Akonahle sme sa naobedovali, vyrazili sme na dalsi den do Gordickeho uzla. Cestou sme natrafili na namestie, cez ktory prechadzal velky sprievod s vykrikmi: "Nech zije starosta Kraven!". Trubaci, bubenici, knazi v modrych tunikach, strazcovia s kopijami, vlajkonosici s purpurovo-zlatymi vlajkami. A uprostred toho vsetkeho, na trone nesenom dvanastimi zenami, sedel Matthew White a kyval davu. Sprievod siel od chramu Starodavnych smerom k radnici. Boli by sme ho radi nasledovali, ale nechceli sme zmeskat stretnutie v taverne.
Nastastie nas Nodor nepodrazil a skutocne nas odprevadil do kniznice, ktora sa nonsalantne objavila na rohu ulice, cez ktoru sme presli asi tak patdesiatkrat. Bola to obrovska budova, v centralnej rotunde sa nachadzal knihovnicky pult, za ktorym sedel iny knihovnik, trochu starsi ako Nodor. Na stenach viseli olejove malby, boli tam portrety, obraz znazornujuci cintorin alebo vedca, ktory sam seba pitval. Ten posledny obraz bol plny krvi a pod nim stalo vedro. Takisto plne zachnutej krvi.
Kazdy chcel citat nieco ine. Warren sa zaujimal o humanoidne bytosti obyvajuce Krajinu snov (pocerny trpaslik, ktory prenasledoval Baxtera, ho poriadne znervoznoval), mapy a pribeh ultharskych maciek (dozvedel sa iba, ze pred storocim bol vydany dekret, podla ktoreho sa ziadnej macke v Ulthare nesmie ublizit), Rupert sa pohruzil do slovnika nejakeho starovekeho jazyka, Qin Li Wei chcela najst nieco o lietajucich bytostiach, napoly konoch, napoly netopieroch, Catherine sa zaujimala o miestnu botaniku, no a Ariana si vyziadala Cthaat Aquadingen. Bohuzial, o Cthaat Aquadingen sa zaujimal aj iny klient, a ten Arianu predbehol. Jednalo sa o vysokeho albinskeho Indiana. Ariana si teda nahodne zobrala nejaku knihu a zacala roztrzite citat, pricom stale Indiana sledovala. Ten sa po chvili zdvihol a vydal sa smerom ku regalom, Ariana sa rozbehla za nim, ale ked uz otvarala usta, ze sa mu prihovori, rozplynul sa. Neostavalo jej teda nic ine, ako poprosit knihovnika, aby jej tu knihu nasiel. Ten sa ochotne pobral ku regalom, ale po chvili zavahal. Vysvitlo, ze kniha nie je na svojom mieste, to iste sa vraj stalo aj dnes rano. Zavolal Nodara a spolocnymi silami sa im podarilo knihu najst. Ariana si ju zobrala, pricom mala pocit, ze sa dotyka zivej, dychajucej pokozky, sadla si k jednemu stoliku a namahavo sa zacala predierat latinskym textom.
Medzitym Rupert docital slovnik a vydal sa hlbsie do utrob kniznice v oddeleni okultizmu. Po chvili tam boli uz nie knihy, ale zvitky pergamenu, potom hlinene, neskor kovove tabulky, krystaly a flase so zmesou siry, amoniaku a cistiaceho prostriedku. Na konci sa vo vzduchu vznasali akesi nejasne tmave formy, okolo ktorych bola biela svietiaca aura. Rupert sa zrychlenym krokom vydal naspat.
Ked sa vratil, Catherine a Warren docitali svoje knihy a zacali sa trocha nudit. Padol navrh, ze by sa mohli vydat do hlbin oddelenia mediciny. Rupert k nim dosiel prave vtedy, ked sa pytali knihovnika, co sa nachadza na konci kazdeho oddelenia. Knihovnik tam vraj nikdy nebol, vela zakaznikov tam takisto nechodi. Rupert sa dokonca ani nemohol opytat, ci tie veci, co videl na konci oddelenia okultizmu, boli zakaznici alebo knihy.
Nakoniec sa vseti traja rozhodli, ze sa pojdu prejst do oddelenia mediciny. Chronologicky tam vsetko vyzeralo rovnako ako v oddeleni okultizmu. Najprv knihy, potom pergamen, potom tabulky, potom krystaly. Pri krystaloch sa Warren jedneho dotkol. Nic sa mu nestalo. Povzbudeny jeho uspechom sa jedneho dotkol aj Rupert. Zakymacal sa, potom spadol na zem a zacal priserne kricat (ako potom vysvitlo, prezival nekonecne dlhu operaciu, ktora je normalne bezbolestna, a pozostava z toho, ze cloveku vyberu mozog z lebky a ulozia ho do nejakej nadoby. Zaziva.). Vrieskal asi hodinu (v kniznici nikto, okrem Catherine a Warrena, nic nepocul), Warren teda ostal s nim a Catherine pokracovala dalej. Po chvili pribehla naspat, ze vraj sa na nu rozbehol obrovsky plaz, tak by sa tu radsej nezdrzovala.
Vratili sa naspat. Kniznica sa uz pomaly zatvarala, vydali sme sa teda do hostinca. Este predtym sme sa dohodli s Nodorom, ze sa s nim na dalsi den stretneme v taverne tesne po vychode slnka.

Rano sme sa museli popasovat s dalsim problemom. Ruperta jeho zazitky z kniznice poriadne poznacili, bol mimoriadne paranoidny, hlavne co sa tykalo Catherine a Qin Li Wei a nadovsetko si chcel kupit helmu. Ked si ju zadovazil, bol pokojnejsi, ale do kniznice v ziadnom pripade nechcel ist. Dohodli sme sa, ze Catherine a Qin Li Wei budu pokracovat v citani (Catherine si vezme na starost Cthaat Aquadingen a Qin Li Wei bola pohruzena do vraj velmi zaujimavej divadelnej hry Kral v zltom) a Warren, Rupert a Ariana ostanu v meste.
Kniznicny tim odisiel na stretnutie s Nodorom, a mestsky tim sa vydal smerom k radnici. Warrenovi sa podarilo presvedcit strazcov, aby ho pustili dovnutra zatial co zvysni dvaja ho cakali vonku. Warren sa porozpraval Kravenom, ktory bol skutocne Matthew White (ale v Krajine snov nebol nemy) a dozvedel sa, ze uz je tu zopar rokov, najprv tu iba byval, ale potom ho zvolili za starostu. Cas v Krajine snov plynie inak ako v Krajine bdenia, obcas pocas jedinej noci v Krajine bdenia tu prejde jeden den, obcas niekolko rokov. Viac by mu o tom mohol povedat kral Kuranes, ktory zije v meste Celephais. Kuranes totiz zomrel v Krajine bdenia, ale podarilo sa mu utiect do Krajiny snov, kde existuju miesta, kde obyvatelia nestarnu (v Ulthare vsak starnu). Nepamatal sa, ze by videl Philipa Baxtera a je mu to velmi luto. Ked vsak Warren nadhodil temu skvrny na koberci Juliana Baxtera (ktory, ako ho Matthew uistil, nikdy v Krajine snov nebol), Matthew ihned vyhlasil, ze o tom nechce hovorit.
Dalsou zastavkou bol chram Starodavnych, ktory bolv skutocnosti chramom Velmi Starych Bohov (Baxter v tom ocividne nevidel velky rozdiel). Tentokrat s Rupertom ostal Warren a dovnutra isla Ariana. Postarsi knaz jej povedal, ze sa na Baxtera pamata, bol tu pred dvoma mesiacmi a zelal si pozriet archivy, co mu knaz aj umoznil. Zaujimal sa o dzunglu na severe, avsak si knaz nepamatal, co na tej dzungli bolo take zvlastne. Ak by sa Ariana mohla vratit o tyzden, nieco by pre nu mohol vyhladat.
O tyzden sa tam teda Ariana vratila a knaz jej podal maly papierik, na ktorom stalo: Prv, ako sa vydaju k Miestu Yibb-Tsilla, musia knazi Slonovinovej cepele byt pripraveni na velky mysticky prevrat, ktory im moze ponuknut ich boh, ak sa mu postavia zoci-voci. Musia sa stretnut pred velkou nadrzou oproti palacu. Potom, ukazujuc ich podradenost a plaziac sa na kolenach, sa priblizuju k ich zlovestnemu bohu. Pod tym niekto napisal po cinsky: Hladaj kamennu branu.

Dni sa minali jeden za druhym, a uz sme boli v Krajine snov skoro cely mesiac. Medzitym sme stihli zajst do pocestneho cirkusu, kde sme uvideli chlpateho fialoveho pavuka, ktory bol asi taky velky ako autobus, a porozpravali sme sa s majitelom cirkusu, ktory nam dosvedcil, ze kedysi prenho pracoval pocerny trpaslik, avsak pred dvoma mesiacmi odisiel na sever a odvtedy uz o nom nic nevie. Qin Li Wei naucila Catherine trochu kung fu. Rupert sa nechal zhypnotizovat a Catherine sa podarilo dosiahnut ciastocne zlepsenie jeho stavu, teraz je menej paranoidny (hoci stale nosi helmu) a vratil sa do kniznice, kde nasiel dielo Kitar Al'Azif, ktore teraz usilovne cita.

[Rilieh]

Dalsi den v Ulthare. Catherine pokracuje v citani Cthaat Aquadingen. Treba povedat, ze uspesne, podarilo sa jej najst maly uryvok ohladom dzungle Kled, ktora bola vyznacena na Baxterovej mape: Hlboko v dzungli tisicich voni Kled, kde sa zivot stava smrtou, Ten v zelenom plasti, co prinasa hrozy, Ten, co caka na cistine, Ten, co sa otaca a caka, Ten, co vidi a vie, caka na vhodny okamih. Hviezdy padaju, bestia, co sa zivi kamenmi, bludi, a cas velkych zmien sa blizi. Strazca Cistiny pozna miesto a cas velkeho okamihu.
Catherine sa vsak nezaoberala iba citanim, kazdy vecer sa zatvarala vo svojej izbe, niekedy sama, obcas s Warrenom a potom sme ich cely vecer uz nevideli.
Ariana sa zatial spriatelila s obchodnikmi, ktori casto cestovali medzi mestom Ulthar a inymi mestami na severe, a teda prechadzali dzunglou Kled. Podarilo sa jej zabezpecit pre seba aj ostatnych miesto v jednej karavane, ktora mala odist o dva mesiace. Ich cesta sice neviedla presne tam, kde bol na Baxterovej mape nakresleny chodnik, ale v konecnom dosledku prechadzali nedaleko od miesta, ktore Baxter oznacil krizom.
Li Wei sa nevedno akym zazrakom podarilo kupit hostinec, kam nas pozvala na poharik.

Sedeli sme teda v hostinci, my, to znamena Li Wei a Ariana. Rupert sedel v kute a cital nejaku knihu (v poslednej dobe si zacal robit kopu vselijakych poznamok a dokonca poprosil Li Wei, ci by mu nepozicala nejaku truhlicu, kde by ich mohol uskadnit). O polhodinu tam dobehli Catherine s Warrenom a krbelom na pivo.
"Toto je voda," vyhlasila hrdo a postavila krbel na stol.
"Nie," rozhodne vyhlasila Ariana, ktora sice bola podnapita, ale pivo od vody rozoznat este vedela.
Warren a Catherine nam potom vysvetlili, ze odvtedy, ako sa dozvedeli, ze sa sen da zmenit, kazdy vecer sa o to snazili, kazdy svojim sposobom, Catherine napriklad pozerala na pohar vody a snazila sa vytvarat vlnky na hladine, Warren sa pokusal pohnut listom papiera. A ocividne tento vecer sa Catherine nieco podarilo. Krbel piva, ktorym mavala, bol ten isty pohar vody, na ktorom trenovala.
Li Wei a Ariana sa na nich neveriacky pozreli a ziadali presvedcivy dokaz. Catherine si zobrala iny pohar vody, sustredila sa a odpadla. Warren, s vyrazom "a uz zase", ju zobral na ruky a vyniesol na poschodie do jej izby (pomaly sme sa vsetci prestahovali k Li Wei). Ked sa vratil, povedal, ze sa jej to stava velmi casto. Vraj sa to zacalo pred par tyzdnami, ked sa jej podarilo vytvorit prvu vlnku na hladine vody v pohari, no a odvtedy sa to len zhorsovalo.
"Rano bude v poriadku," ubezpecoval priatelky.

Zopar kludnych dni. Nic zvlastne. Az nakoniec tuto celkom prijemnu rutinu prerusil Rupert, ktory jedneho vecera dobehol do hostinca, kde sedeli Li Wei a Ariana, cely zadychcany a spoteny. Okamzite sa zatvaril akoze nic a vyrazil do svojej izby. Po chvili sa Ariana vydala za nim.
Rupert ju pustil dnu a dokonca jej dokazal cekom zrozumitelne vysvetlit, co sa mu prihodilo. V knihe, ktoru v kniznici prave cital, sa dozvedel, ze telo zivych bytosti je zalozene na akejsi energii, ktoru sa da naucit ovladat, su tam vraj navody a vsetko. On sa teda rozhodol, ze to vyskusa. Najprv to chcel skusit na potkanovi (ale v Ulthare to je prakticky nemozne, kedze je tam viac maciek ako ludi), dalsim logickym kandidatom bol teda kon. Rupert vyslovil nejake slova ("Len ich neopakuj", nervozne povedala Ariana) a kon padol na zem. Mrtvy. Nic viac sa nam uz z Ruperta dostat nepodarilo. Aspon nie ten vecer.
Na dalsi den ho isla navstivit Catherine. Rupert suhlasil s malou seansou hypnozy. Vysledok:

Rupert: "Citim sa spinavo, zabil som kona."
Catherine: "Poznal si jeho meno?"


Konecne nastal den nasho odchodu. Za jeden den sme dorazili do mesta Kiran, potrebovali sme dalsi den na to, aby sme presli mestami Thran a Hlanith a na treti den sme vstupili do dzungle Kled a vydali sme sa na sever. Karavana pokracovala vo vytycenej ceste, ale jeden z postarsich obchodnikov, Shalan, sa vyzval, ze nas odprevadi k miestu, ktore bolo na Baxterovej mape oznacene krizom.
Vysvitlo, ze sa jedna o jednoposchodovy velky slonovinovy palac. Ani v jednom z pocetnych okien sa napriek neskorej hodine nesvietilo. Noc sme stravili v dzungli (vraj sa tam obcas vyskytuju Zoogovia, ale podla Shalana to boli iba povedacky, ktorym teda on rozhodne neveril).
Na dalsie rano sme vstupili do palaca stojaceho na cistine. Shalan ostal v dzungli s tym, ze na nas pocka dva-tri dni, a ak sa dovtedy nevratime, odide. Hned po vstupe do palaca sme sa ocitli vo velkom atriu uprostred ktoreho sa nachadzal velky bazen, na opacnom konci ktoreho stala velka socha utociacej hyeny z nejakeho zeleneho kamena.
Takisto sa tam nachadzali schody veduce dole. A prave stade sme zaculi skodoradostny smiech. Opatrne sme zisli dole a zbadali sme chodbu osvetlenu faklami. Na konci chodby boli masivne poodchylene dvere, z ktorych vychadzalo skodoradostne chichotanie. Ariana nazrela dnu. Vovnutri bezcielne kruzila postava bez hlavy, z ktorej vyzarovalo to iste zelenkave svetlo, ako z Baxterovho ducha. Okolo postavy poskakoval cierny trpaslik s holennou kostou v ruke a trieskal ducha do pistaly. Ariana sa opatrne stiahla a septom rychlo vysvetlila ostatnym, co videla.
Warrenovou prvou reakciou bolo vytasit mec, nasiroko otvorit dvere a zrevat na celu miestnost:
"Okamzite s tym prestan, ty.....obluda!"
No a trpaslikovou prvou reakciou bolo rozbehnut sa smerom k Warrenovi a poriadne mu tresnut do pravej nohy kostou, ktoru drzal v ruke. Warren zbledol, ale podarilo sa mu udrzat sa na nohach. Rupert natiahol ruku smerom k trpaslikovi, vyslovil zopar slov, ktore nik nepochopil a odpadol.
Nasledoval kratky, ale krvavy suboj, pocas ktoreho sa nam podarilo trpaslika premoct a zabit.

Ruperta neslo zobudit, zacali sme sa teda venovat Warrenovej nohe, ktora bola ocividne zlomena. Ako-tak sme ju upevnili a Catherine sa na nu uprene zahladela.
"Ani sa o to nepokusaj!," pokusal sa hopkat prec Warren.
"Hej, vsak co by sa ti prinajhorsom mohlo stat? Budes mat krcah namiesto nohy, no a co?"
Tento Catherinin argument ho nepresvedcil, ale na druhej strane sa mu nehcelo takto ukoncit dobrodruzstvo v palaci. Zatal teda zuby a prikyvol. Catherine sa sustredila, dokonca zavrela oci a o chvilu bola Warrenova noha ako nova. Na Catherine, ktora bola zrazu mimoriadne unavena, sa zosypala tisicka otazok. Ako to urobila? Moze nas tomu naucit? Bude to vediet robit aj v Krajine Bdenia? Ale jedina odpoved, ktoru sme dostali, bola: "Trenovala som."
Rupert sa teda rozhodol, ze to skusi aj on. Kym Catherine oddychovala, podarilo sa mu z nicoho vytvorit vodu, ktora sa chvilu drzala vo vzduchu a potom sa rozpleskla na zemi.

O hodinu uz bola Catherine opat pojazdna a mohli sme pokracovat v skumani palaca. Nenasli sme vobec nic, a nahnevane sme ganili na vodu v bazene v atriu. Warren sa pokusil kolenacky priblizit k soche hyeny, chcel imitovat ritual, ktory podstupovali knazi Slonovinovej cepele, ale nic sa nestalo. Vratili sme sa do miestnosti, kde este stale bezcielne kruzil duch. Nereagoval na nas, ani ked sme sa ho pokusili dotknut (ano, mohli sme sa ho dotknut, bola to akasi kvazi-pevna hmota, nemohli sme vsak do ducha celkom ponorit ruku). Vymanevrovali sme ho hore, strcili do bazena. Duch levitoval nad povrchom vody a stale na nas kaslal.
Teraz sme nahnevane ganili na vodu v bazene a na ducha, ktory sa nad nou vznasal.

[Rilieh]

Stojime v hale a rozmyslame, co dalej. Duch sa stale bezcielne vznasa par centimetrov nad povrchom vody. Rupert a Catherine oddychuju. Ariana nahnevane trva na tom, ze musia ist do lesa a hladat kamennu branu. Li Wei a Warren navrhuju byt opatrnejsi.
Ubehlo dalsich par hodin. Spaci sa zobudili. Ariana vyhrala. Ideme do lesa, ale ostavame v dohladu cistinky, na ktorej sa nachadza palac. Po par krokoch je nam jasne, ze toto je "miesto, kde sa zivot stava smrtou". Husta dzungla, kde stromy rastu az neuveritelne blizko pri sebe a prekazaju nam vidiet dalej ako na par metrov. Mrtva dzungla, kde listy na stromoch su zosuverene a samotne stomy chorlave a zvlastne poskrucane. Vsadepritomna seda farba. Huby, ktore vyzeraju, akokeby sa vlnili, ale akonahle Catherine jednu z nich zoberie do maleho vrecuska, ochabne a viac pohybu sa nam z nej uz nepodari dostat. A nikde ale len najmensi naznak ludskej pritomnosti okrem zarezov, ktore robime na stromoch, aby sme sa nestratili. Po par hodinach sa vratime k nasmu sprievodcovi. Nechceme spat v tejto sivej dzungli.
Rano vyrazame na sever. Hladame kamennu branu, a po hodine chodzy ju aj najdeme. Stoji uprostred stromov, vysoka a neporusena. Ked sa vsak pozrieme medzi dva kamenne stlpy, nevidime sivu, ale cervenofialovu dzunglu. Aj stromy su ine, vyzeraju zdravsie a zivsie. Li Wei hodi kamienok cez branu. Kamienok pristane v cervenej dzungli. Obideme branu. V sivej dzungli kamienok nie je. Li Wei zdvihne zo zeme konar a opatrne ho prestrci cez branu a naspat. Konar sa vrati neporuseny.
Li Wei a Ariana naraz vykrocia k brane a po takmer nepostrehnutelnom zavahani prejdu na druhu stranu. Ihned sa obzru. Upokoja sa, az ked vidia, ze brana existuje aj v cervenej dzungli. Medzitym sa k nim pripoja aj ostatni a zvedavo sa obzeraju okolo seba. Stojime uprostred dzungle, kde na ciernej zemi rastu stromy s cervenofialovymi listami a cervenymi kvetmi, ktore vyzeraju, ako keby boli masozrave. Nedaleko sa vo vzduchu vznasaju krizence komara a muchy, velke asi ako past, bzucia a absolutne si nas nevsimaju. Obloha je cierna a nevidiet tam ani jednu hviezdu. Napravo vedie vysliapany chodnik.
Vydame sa po chodniku. O chvilu Rupert a Ariana znehybneju a ukazu dopredu a trochu dohora. Teraz to uz vidia vsetci. Pred nami sa rozprestiera obrovska cistina a nad nou sa vznasa nejasny tvar, od ktoreho nas deli asi kilometer. Warren vytiahne lornet a zaostri. Po chvili ho spusti dole.
"Co je to?," naliehavo sa opyta Ariana.
"No....poznas taky velky hmyz so styrmi kridlami a obrovskou hlavou?"
"Ehm...nie?"
"No.....ja ano."

Ruperta to unavuje. Vychmatne Warrenovi lornet a pozrie sa sam. Vykrikne a lornet mu spadne k noham. Rozbehne sa prec, Ariana a Catherine za nim. Spolocnymi silami sa im podari zvalit Ruperta na zem.
"Musime ist prec, musime ist prec, musime ist prec," dookola opakuje Rupert.
Suhlasime a rychlo sa vydame naspat k brane. Ked nou prejdeme, Rupert je uz pokojnejsi, ale neprestava opakovat, ze musime ist prec. Najdeme sprievodcu, ktory nam zreferuje, ze kym sme boli prec, nic stojace za povsimnutie sa nestalo. Odpocinieme si a na dalsi den vyrazame do Hlanithu. Snad aj tam bude chram Starodavnych a knaz nam bude vediet povedat nieco viac. Ducha sme zobrali so sebou, clovek nikdy nevie, kedy ho budeme potrebovat. Omotali sme ho latkou a konarmi, takze zatial vyzera ako trocha pochybny balik.

Cestou rozmyslame. Ta vec, co sa vznasala nad cistinou v cervenej dzungli bola takmer urcite Yibb-Tsil, Ten, co caka na cistine, Ten, co sa otaca a caka, Ten, co vidi a vie. Ale to nam velmi nepomaha. Knazi Slonovinovej cepele vzdavaju hold ich hrozivemu bohovi tak, ze sa k nemu kolenacky plazia. My ale netuzime zazit velky mysticky prevrat, takze tato moznost v uvahu velmi neprichadza.
Dorazili sme do Hlanithu, kde nas nas verny sprievodca opustil a vratil sa ku karavane. Knaz vsak o nicom nevie a odporuca nam, aby sme sa pozreli do velkej kniznice v Ulthare.
V meste Thran sa ziaden chram nenachadzal, preto sme tam vela casu nestravili. Catherine ten jediny vecer vsak stacil na to, aby nasla tulavu bielu macku a premenila ju na tulavu modru macku. Teda, vlastne nie tulavu, macka ostala s nami a podozrivo onuchavala dlhy balik, ktory sa vznasal par centimetrov nad zemou.
V meste Kirin knaz nam nevedel podat viac informacii. Vecer sa Warren opat sustredene pozeral na pohar vody, na hladine ktorej sa vznasal maly list. Zrazu sa list ponoril. Kov sa dobre nedrzi na hladine.
O den neskor sme naspat v Ulthare. Ducha sme zaparkovali v pivnici hostinca Li Wei, zatial co sme sa vydali zhanat dalsie informacie. Rupert a Catherine sa vratili do kniznice zatial co zvysni traja isli navstivit knaza do chramu Starodavnych. Ten bol velmi prekvapeny tym, co sme mu porozpravali ohladom dzungle Kled a kamennej brany, co sme tam nasli. Nevedel nam vsak povedat nic ohladom zelenkaveho ducha, ktoreho sme mu opisali. Podla neho sa jedna o dusu cloveka, ktora ostala uvaznena v tomto svete po jeho smrti, ale tu sa jeho vedomosti koncia.

Ariana, ktoru uz zacinalo hnevat, ze nie su ani o krok blizsie k pochopeniu Baxterovej smrti, sa dohodla k obchodnikmi, ze sa pripoji k dalsej karavane, ktora sa vyda na sever do mesta Cydathria, kde sa takisto nachadza velky chram Starodavnych. Li Wei sa k nej pridala. Catherine zatial travila cas vyrabanim pevnych a pruznych brneni z materialu, ktory doteraz neexistoval. No a Warren vratil zrak slepemu zobrakovi (Catherine mu potom spravila macacie oci, aby mohol vidiet v tme). Rupert takmer nevychadzal z kniznice. Ked sa z nej predsa len raz zacas dostal von, premienal kamene na zlato.
V Cydathrii mame pocit, ze pocuvame nahraty zaznam. Neviem, co sa nachadza v dzungli Kled, neviem, co je to za kamennu branu, a kult Slonovinovej cepele uz velmi dlho neexistuje. Jedine informacie o tomto kulte sa nachadzaju v knihach Cthaat Aquadingen a Pnakoticke zvitky. Dakujeme pekne. A hor sa na tyzdnovu cestu do Ultharu.


Medzitym sa pred Rupertom objavil vysoky cernoch v ciernej tunike, ktory sa predstavil ako mocny carodejnik a pohrozil mu, ze ak neprestane vyrabat zlato, vytrhne mu mysel. Potom sa vsak zacal spravat ovela priatelskejsie a vysvetlil mu, ze Yibb-Tsilovi ako Starobylej veci je lahostajny, nema sa ho teda preco bat. Rupert ho vlastne velmi zaujal, knihy, co cita, poznamky, co si robi... Rupert mal od tohto stretnutia stale pocit, ze cernoch za nim stoji a pozorne sleduje, co robi. A zacal mat nocne mory.
Hned po navrate Ariana isla do kniznice a pohruzila sa do Pnakotickych zvitkov. Prakticky hned mala pocit, ze v tej knihe je viac, ako sa na prvy pohlad zda. Cez den teda bola v kniznici a vecer sa nahnevane pozerala na pohar naplneny vodou, ako keby ho chcela rozbit iba tym, ze nan bude zazerat. A jedneho vecera sa samotny pohar zmenil na vodu, ktora sa rozliala po stole v hostinci Li Wei. Ariana sa postavila akoby nic, utrela stol, a vysla hore do svojej izby.

Ruperta sme takmer nevideli. Warrenovi to nedalo, jedneho dna pritlacil Ruperta k muru a velmi vazne sa ho spytal, co to vyraba. Rupertovi potom neostavalo nic ine, ako sa priznat, ze vie, ako vytiahnut zivotnu energiu z tela zivych bytosti a preniest ju na seba, predlzujuc si tym zivot. Cvici v konkurencnych hostincoch, do ktorych sa ludia uz nevracaju, ked im tam zahadne zdochne kon. A to pomaha Li Wei.
"Preco sa vlastne pytas?," zazreli na Warrena spytavo Rupertovi oci. Ale boli to ine oci, ako tie, ktore sme poznali. Teraz to boli macacie oci.
Catherine bola vazne znepokojena, Rupert totiz prestal chodit na ich pravidelne sedenia hypnozy a psychoterapie. Isla teda za nim, a cuduj sa svete, Rupert jej povedal, ze ochotne pride na zopar sedeni, trapia ho totiz nocne mory.

Starostlivo pripravujeme sedenie a zapisujeme si vsetky otazky, ktore Catherine ma polozit Rupertovi. Co sa ti sniva? Bojis sa toho? Coho sa este bojis? Kto je vysoky cernoch? Co chce Yibb-Tsil? Co chces ty?
Zhypnotizovany Rupert poslusne odpoveda. Sniva sa mu, ze nad nim kruzi Yibb-Tsil, pomaly sa k nemu priblizuje, ale vlastne sa nehybe. Rupert sa ho boji, ale nemal by sa ho bat, ved mu cernoch vsetko vysvetlil. Yibb-Tsil nie je strasidelny, je len velmi velky. Samotny Rupert sa chce naucit vela veciam, hlavne tomu, ako sa stat nesmrtelnym, kedze sa boji smrti. Za splnu moze vyciciavat energiu zivych bytosti a vyuzivat ju na to, aby se predlzil zivot. Pouziva na to magiu. Azathoth (to meno vyslovuje len posepky), to je meno, ktore dokaze zabit. Je to bytost, ktora sa nachadza uprostred vesmiru a raz ho pravdepodobne znici.
Okrem toho Rupert vie, ako vyvolat Yog-Sothotha, aj ked presne nevie,co to je.
Na dalsi den vyrazame k velkemu schodisku. Vsetci (Ruperta do toho neratame) vieme, ze nas profesor zacina byt nebezpecny. Bude lepsie sa zobudit a vsetko prebrat v Krajine bdenia.

Rupert nechce odist, ale uspokoji sa s Arianinou odpovedou, ze v Krajine snov zatial nenasli nic, co by im pomohlo pochopit Baxterovu smrt, mali by sa teda vratit do Krajiny bdenia a poobzerat sa po novych stopach. Rupert vsak nechce nechat svoje poznamky v hostinci, tvrdohlavo sa s nimi teperi hore schodmi a poprosi strazcov, aby mu ich uschovali, pokym sa nevrati. Strazcovia suhlasia.
Kazdy navyse ma pre tuto nesmrtelnu dvojicu otazky. Kto je Yog-Sothoth? Yog-Sothoth je brana, Yog-Sothoth je kluc, je to priestor a priestor medzi priestormi. Ti, co ho vyvolavaju, casto potrebuju cestovat do inych dimenzii alebo do ineho casu. Co je tento duch? Pravdepodobne odtlacok cloveka, ktory ostal v Krajine snov po smrti v Krajine bdenia. Tento odtlacok nebude schopny prejst cez Branu hlbokeho spanku a vynorit sa v nasom svete. Chybajuca hlava celkom urcite vysvetluje, ako zomrel.

Je 7. maja 1927, sest hodin rano. Sedime vo Warrenovej obyvacke a roztrzito sa na seba pozerame. Rupertovi oci su opat normalne.

[Rilieh]

Rozpacito sme sa na seba pozerali, ked Warren konecne vyslovil otazku, ktoru sa nikto neodvazil polozit:
"Pamatate si, co sa stalo?"
"Nie," pokrutili hlavou Li Wei a Rupert. "A co sa stalo? Mali sme nejake nocne mory, no a?"
Rychlo sme odtiahli Li Wei do vedlajsej miestnosti a pokusili sa jej co najkludnejsie vysvetlit, ze sme sa prave vsetci vratili z Krajiny snov, ze ona tam vlastni hostinec, vieme carovat, a Rupert naposledy zabil kona iba tym, ze vyslovil jedno slovo. A ze v pivnici jej hostinca v Ulthare sa prave teraz nachadza zelenkavy duch bez hlavy.
Kym sme sa predierali cez vysvetlenia, do izby dobehol Warren s tym, ze Rupert sa len tak zobral a vybehol von, ani nepovedal, kam ide. Vysvitlo, ze utekal rovno domov, a ked sme mu zavolali, nesuvisle blabolil nieco o synovcovi v New Yorku, ktoreho musi neodkladne navstivit.
Ihned sme sa vydali do Rupertovho domu, tam vsak uz nebol. Vedeli sme, coho je schopny, bolo preto mimoriadne dolezite vediet, kde sa nachadza a co prave robi. Skontrolovali sme vlakovu stanicu, univerzitu, Warren dokonca najal sukromneho detektiva, aby na Ruperta daval pozor. Nakoniec ho nasla Catherine, vyzeral, ze je v poriadku, ale vraj s nim nehovorila.
Ozvali sme sa aj synovcovi v New Yorku (naozaj existoval, bol to student psychologie menom Michael McCunnigham) a dorazne sme ho upozornili na to, ze jeho stryko teraz preziva tazke obdobie, je mozne, ze sa s nim skontaktuje. Ak by sa to naozaj stalo, Michael nas ma okamzite upozornit.

Rozlucili sme sa a kazdy sa pobral domov trochu si odpocinut. Akonahle sa zotmelo, na mestskom cintorine sa objavila podivna skupinka troch ludi, muz a dve zeny s rylmi. Vydali sa k mohyle Philipa Baxtera a zacali vykopavat jeho truhlu. Po hodine usilovnej prace sa im to podarilo. Catherine si vytiahla skalpel a dalsie potrebne pitevne nastroje a pozorne si prezerala mrtvolu. Ihned si vsimla, ze na Baxterovej hlave sa nachadza zopar nie velmi majstrovsky nalozenych stehov. Ked ich vybrala, zbadala pod nimi otvor dost velky na to, aby nim presla cepel velkeho noza. Baxterov mozog sa tlacil von, ako keby mu v lebke bolo pritesno. Na mozgu bolo zopar zarezov, ktore naznacovali, ze niekto si zobral kusok jeho mozgoveho tkaniva. Okrem toho sa na profesorovej hlave nachadzali dve stopy po pichnuti zihadlom alebo po uhryznuti.
Warren, Catherine a Li Wei pozorne ulozili telo naspat do truhly a zasypali ju zemou. Teraz uz to len vysvetlit Ariane...

V pondelok sme sa chystali naskocit na vlak a odcestovat do Montany pozriet si hvezdaren, na ktorej Akademia pracovala (Silas Patterson nam dokonca prislubil, ze sa ozve svojim ruskym kolegom, ktori tam prave robia vyskum a oboznami ich o nasom prichode). Nase plany vsak boli zmarene Rupertom, ktory sa v nedelu rano objavil u Warrena s panickym vyrazom v tvari.
"Vybuchol mi dom!!!"
Ked sa Rupert trochu upokojil, vysvetlil, ze vcera vecer doma nebol, a ked sa tam nadranom vracal, zdaleka zbadal trosky, dym a hasicov. Vylakal sa, preto blizsie ani nesiel a hned utekal k Warrenovi.
Rupert prisiel ozaj v nevhodnu chvilu. Catherine totiz prave oboznamovala Arianu s tym, ze minulu noc vyhrabali telo jej byvaleho profesora, neskor kolegu a dobreho priatela. Ariana sa s tym horko-tazko vyrovnavala, Li Wei nechapala, preco ju to tak vzalo a Catherine behala od jednej k druhej a snazila sa nastolit poriadok. Warrenovi teda ostal na starost hystericky Rupert.

Rozdelili sme sa. Ariana a Catherine isli navstivit Angelu Vincenzovu, napokon, to ona nasla mrtveho Baxtera, a ostatni isli na policiu nahlasit skodu na Rupertovom majetku (Rupert si uz v hlave robil zoznam vsetkych knih, ktore stratil).
V byvalom dome Philipa Baxtera bolo ticho. Nikto neodpovedal na nase vytrvale vyzvananie pri dverach. Nakoniec sme to vzdali a isli sme sa opytat susedov, ci Angela niekam neodcestovala. Susedia boli velmi znepokojeni. Dnes rano ju vraj nevideli v kostole a vzdy, ked odchadza co len na jeden den, povie im, kde ide a kedy sa vrati.
Nakoniec sme pokrcili plecami a povedali sme si, ze sa sem vratime vecer. Ostavali nam este minimalne dvaja ludia, s ktorymi by sme sa radi porozpravali: doktor Walters, lekar, ktory konstatoval Baxterovu smrt, a Alvin Bethwick, riaditel pohrebnej sluzby. Predsa nie je mozne, aby si ani jeden z nich nevsimol rany na Baxterovej hlave. Bud su nulovi, alebo... no, alebo sa na tom podielali.
Doktor Walter nas prijal vo svojej ordinacii, ale nepovedal nic, co by sme uz nevedeli. Angela Vincenzova ho nadranom zavolala, on sa okamzite vydal do Baxterovho domu. Ked tam prisiel, Baxter bol mrtvy, na jeho tele neboli ziadne zranenia. V jeho veku bol srdcova prihoda jedina mozna hypoteza, preto ani nebola potrebna pitva. Telo si vlastne ani nedoviezol do ordinacie, hned ho prepravil do pohrebnej sluzby.
Bolo neskore popoludnie, ked sme odisli od doktora Waltersa a vykrocili smerom k Bethwickovej pohrebnej sluzbe. Cestou Catherine vyzerala zamyslene a nakoniec zastala uprostred chodnika.
"Ariana, prave mi nieco zislo na um. Tie rany, no, otvory v lebke...ony boli spravene, ked Baxter este zil, nie po jeho smrti."
Arianu takmer trafil slak, ale udrzala sa na nohach a dokonca sa jej celkom darilo rozmyslat.
"To znamena, ze sa to pravdepodobne stalo este v dome. Bud Angela alebo niekto iny ho musel omracit.... Idem tam, budem davat pozor na ten dom. Upozorni ostatnych a stretneme sa pred domom."

Catherine sa ponahlala do Warrenovho domu, kde vsetci spolocne vypracovali plan na najblizsich zopar hodin. Catherine, Li Wei a Ariana pojdu do Baxterovho sidla, ci uz legalne, alebo nie, zatial co Rupert a Warren navstivia Juliana Baxtera a polozia mu zopar otazok ohladom Angely.
Pred Baxterovym domom sa nedialo nic zaujimave, Ariana sa nepokojne prechadzala a cakala na Catherinin navrat. Ked Li Wei a Catherine dorazili, skusili este raz zaklopat, ale kedze nikto neodpovedal, rozhodli sa, ze sa ide dnu.
Li Wei takmer bez namahy otvorila este pred chvilou zamknuty zadny vchod. V celom obrovskom dome nesvietilo ani jedine svetlo a bolo tam neprirodzene ticho. Najprv sme sa vydali do Angelinej izby (Ariana v dome viackrat bola, celkom sa tam vyznala). Na posteli niekto lezal chrbtom k dveram. Opatrne sme sa priblizili. Nebolo pocut, ze by ta osoba dychala, ani hrudnik sa jej nedvihal. Catherine ju chytila za zapastie a skusala najst pulz. Trvalo jej to asi dve minuty.
"Je to... ako keby bola spomalena alebo co. Srdce jej bije asi 20krat za minutu, to je velmi malo. Ale zije."
Ked sme si boli iste, ze Angela zije, Catherine sa pozorne zahladela na jej hlavu. Ziadne diery v lebke alebo stehy, ale boli tam rovnake rany po pichnuti alebo uhryznuti, ako nasla na Baxterovej mrtvole.
"Co si to vravela, Ariana? Niekto ho musel omracit? Zda sa, ze toto vyzera ako celkom slusne...omracovadlo."
Nakoniec padlo rozhodnutie, ze Catherine ostane v izbe s Angelou, bude na nu davat pozor a popripade odplasi gurmanov, ktori by si chceli pochutit na jej mozgu. Li Wei a Ariana sa vydali na prieskum domu.
Cely dom uz bol viackrat upratany, Angela sa zjavne potrebovala niecim zamestnat. Jedinou miestnostou, kam sa este nedostala, bolo podkrovie. Kychajuc a kaslajuc sa Li Wei a Ariana predierali haraburdim, az kym Ariana zrazu neznehybnela a neukazala na zeleneho chlpateho pavuka velkeho ako past, ktory sedel na jednom z pilierov. Za pavukom sa nachadzala nejaka zvlastna taska. Li Wei pavuka pozorne sledovala. Nezdalo sa, ze by o ne prejavoval mimoriadny zaujem. Len si tam sedel a pravdepodobne cakal, kym sa mu do sieti chyti nejaka hlupa mucha.
Ariana sa behom vratila do kuchyne, kde schmatla najvacsiu sklenenu nadobu a rychlo sa vratila do podkrovia. Medzitym Li Wei stale pozorovala pavuka, a to na jej velke stastie, inak by sa jeho takmer dvojmetrovemu skoku nevyhla, a ktovie, co by sa stalo potom. Takto rychlo uskocila do strany, schmatla staru plachtu a hodila ju na pavuka (GM: "Hod si na...hod postelnou bieliznou?"). Ked sa Ariana vratila, rychlo napchali pavuka (ktory opat vyzeral mierne letargicky) do pohara a opatrne sa priblizili k taske, ktoru si vsimli uz predtym.
Bola to zvlastna taska, Ariana ani Li Wei taku nikdy predtym nevideli. Leskla, akoby obtiahnuta kozou, strednej velkosti, zavesena na pavucine. Pockat. Zavesena na pavucine? No zbohom rodina. Po asi desiatich minutach frenetickeho hladania sa Li Wei a Ariana vyzbrojili velkym mnozstvom vriec a dvoma parmi zahradnych rukavic. Potom Li Wei zacala opatrne vyrezavat tu vec z pavuciny, zatial co Ariana drzala vrece. Potom napchali vrece do dalsieho vreca, ktore napchali do dalsieho vreca (a este asi patkrat to iste) a vratili sa naspat do Angelinej izby.
Catherine medzitym nezahalala. Nielenze sa stale uistovala, ze Angelin stav je stabilny, ale takisto prehladala jej izbu. Jedinou vecou stojacou za povsimnutie bola zalozka v Biblii, ktora bola, ako sa ukazalo, vystrizkom z Providence Journal zo 16.juna 1893. Nazov vystrizku bol Smrtelna nehoda. Pisalo sa tam o nehode, ktora postihla zamestnanca Campbellovych skladov, talianskeho imigranta Armanda Vincenza. Vincenzo, ktory sa vraj stazoval, ze sa mu toci hlava, asi zle upevnil vrece z konzevami, ktore prave nakladali na lod. Vrece sa otvorilo a vsetky konzervy sa vysypali Vincenzovi, ktory stal rovno pod nim, na hlavu. Na mieste zomrel.
Angela sa stale nehybala a ked sa na nu clovek pozorne nepozeral, zdalo sa, ze ani nedycha. Nemohli sme ju tam len tak nechat, ale nemohli sme ani rovno zavolat lekarov, vsak ako by sme vysvetlili nasu pritomnost v dome? A takisto tu bol problem pavuka (ktoreho sme zatial pomenovali Josephine a ktory, ked si ho Catherine lepsie prezrela, mohol velmi dobre zanechat zranenia na hlave Angely a teda pravdepodobne aj Baxtera) a veci, ktora bola napchata v urcitom mnozstve vriec.
Nakoniec Catherine ostala v dome, Li Wei a Ariana sa isli zbavit siestich vriec a zobudit Warrena a Ruperta (ktory po tom, ako prisiel o dom, prechodne byval u Warrena). Vrecia sme spalili a vratili sme sa pred Baxterov dom (Catherine, ked nas videla prechadzat, vysla von a pozorne opat zavrela zadny vchod). Kym sme sa dohadovali, co dalej, Warren nas rychlo oboznamil s tym, ze Julian Baxter Angelu dobre nepoznal, nemal teda ani potuchy, kde by mohla byt.
Bolo treba konat rychlo, Angelin zivot mohol byt ohrozeny. Zavolali sme teda na policiu a ohlasili zmiznutie Angely Vincenzovej. Policia poslala na Baxterovu adresu cloveka, ktory sa tym mal zaoberat. Ked tam policajt prisiel a vypocul si nas mimoriadne doveryhodny pribeh (akosi sme sa zabudli zmienit o Josephine, nasom vlamani do domu a zraneniach na Angelinej hlave), z ktoreho vyplyvalo iba to, ze postarsiu smutiacu zenu niekolko dni nikto nevidel, ihned isiel dovnutra a my s nim (tentokrat hlavnym vchodom). Angelu, stale v rovnakom stave, sme nasli pomerne rychlo a policajt okamzite zavolal doktora Waltersa. Treba povedat, ze sme mali ohladom doktora iste pochybnosti, napokon, to on vyhlasil Baxtera za mrtveho, ked bol mozno len v tejto zvlastnej kome, a nevsimol si zranenia na jeho hlave. Li Wei sa teda skryla vo vedlajsej izbe, aby si vypocula, aky verdikt vynesie nas stary znamy.
Ostatni sa pobrali prec. Cestou Ariana nakukla do malej skladovacej miestnosti, ktoru predtym prehliadla. Nachadzala sa tam debna plna kokosovych orechov a dierou velkou ako past dospeleho muza. Debna bola prepravena zo Zapadnej Indie angickou lodnou spolocnostou a do Providence prisla 25. aprila 1927. Najprv bola dorucena na nespravnu adresu (bohuzial, nestalo tam, aku).

Cez densme vsetci spali, kedze sme boli po minulej noci poriadne vycerpani. Okrem Ruperta. Ten zaskocil na univerzitu, aby ukazal Josephine kolegom zoologom. Vysvitlo, ze je to zijuca skamenelina, tento druh vraj zil davno pred dinosaurami, ale potom vyhynul, alebo sa to vsetci aspon nazdavali. Catherine nasla rovnake informacie v kniznici Ultharu (dala si nas po domacky vyrobeny caj a vratila sa do Krajiny snov), ale spominalo sa tam aj to, ze sa tento pavuk zivi tekutinami svojich obeti.
Poobede sa Ariana a Warren pobrali na postu. Warrenove bankovky boli velmi napomocne, teraz sme poznali adresu, na ktoru bola debna povodne dorucena: 198, Angel Street. Na tejto adrese zili dve starsie zeny, Annie Edwardova a Frankie Clarkova, ktore nam povedali, ze dostali isty balik asi pred mesiacom. Dostali je vlastne prisilne slovo, jedneho rana ho jednoducho nasli na koberceku pred dverami, cely spinavy, pokryty zeminou a listim. Nebola na nom spravna adresa, ked prisiel postar, poprosili ho,ci by balik nezobral, a postar suhlasil. Balik neotvorili, nevedeli, co v nom bolo, a Philipa Baxtera uz vobec nepoznali.
Zmeskali sme vlak do Montany, ale aj tak sa nam teraz viac chcelo ostat v Providence, ked sme konecne natrafili na solidne stopy. Ozvali sme sa Pattersonovi, ktory prejavil pochopenie pre nasu situaciu a vyjadril uprimnu sustrast nad stratou Rupertovho domu.
Vecer sme (klasicky) stravili u Warrena. Catherine este spala, ale to nam nezabranilo pripravit cely zoznam podozrivych a kut plany, ako ziskat nejake dokazy. Silas Patterson. Susedia nam povedali, ze obcas z jeho domu vychadzaju cudne zvuky, nejake kvilenie a zavyjanie, hlavne podvecer. Je clenom Akademie utorkoveho vecera. Nemalo by to byt tazke, z Baxterovej kniznice si Ariana pozicala Pattersonovu knihu o primitivnych kulturach Vychodnej Indie, Rupert ju prelistuje a navrhne Pattersonovi, ci by s nim nesiel na caj, vysvetlit mu nejake urivky, co nepochopil, zatial co sa Li Wei a Ariana pojdu pozriet do jeho domu.
Doktor Walters. Stale nevieme, ci je podozrivy, alebo nie. Podla Li Wei vyhlasil,ze Angela nie je mrtva, nevie vsak, co jej je, odporucil preto co najrychlejsi prevoz do nemocnice.
Alvin Beckwith. Nezaskodilo by sa poobzerat v tej jeho pohrebnej sluzbe.

Na dalsi den Rupert zavolal Pattersonovi a dohodol si s nim stretnutie o 17.00. Isiel s nim aj Warren, bal sa totiz, ze by Rupert mohol povedat nieco, co by Pattersonovi prezradilo, co sa v jeho dome deje. Pocas konverzacie bol Patterson velmi prijemny, vysvetlil im, ze Akademia sa uz nestretava, kedze on ako jediny ostal v Providence. Dvaja Rusi su v Montane, Baxter mrtvy a Francis Wilson (o ktotom sme netusili, ze bol clenom Akademie) je niekde inde. Ked Rupertovi vysvetloval urcite podrobnosti z jeho knihy, pouzil termin "zivotna sila". Zablesk v Rupertovych ociach sa Warrenovi velmi nepacil.
Catherine sa pridala k Ariane a Li Wei a vsetky tri sa vydali do Pattersonovho domu. Bol prazdny a zamknuty, co pre nas nepredstavovalo ziaden problem. V jeho pracovni sme nasli najomnu zmluvu malej farmy v blizkosti mesta. Zmluva bola podpisana pred tromi rokmi. Na stole takisto lezali poznamky pre jeho najnovsiu pracu o kanibalizme, tato tema ho ocivodne hlboko fascinovala. V kupelni sme nasli flasku sivej farby, napoly prazdnu. V kniznici sa nachadzali hlavne jeho prace o Vychodnej Indii a juhovychodnej Azii, ale aj rucne napisany zvitok Liber Ivonis (bol pisany v anglictine zhruba 15. storocia a hovorilo sa v nom o okultizme). Pivnica vonala farbou. Prednedavnom tam Patterson premaloval podlahu.
Tuto noc si Ariana a Li Wei dali nas caj a vratili sa do Krajiny snov. Fungovalo to. Li Wei si na vsetko spomenula.

V stredu rano Ariana isla do nemocnice. Sestricky jej povedali, ze sa pani Vincenzova uz prebrala a citi sa dost dobre na to, aby mohla prijimat navstevy. Ariana rychlo kupila malu kyticku kvetov a pobrala sa do Angelinej izby.
Angela bola celkom cula a na nic sa nestazovala. Nebolela ju vraj ani hlava, ani nic ine. Bohuzial si ale na nic nevie spomenut, posledna vec, ktoru si pamata, je to, ze si lihala do postele v sobotu vecer. O tom, ze potom stravila viacero hodin v stave podobnom kome, nevie nic. Je nam neskutocne vdacna za to, ze sme si o nu robili starosti.
Ariana, vidiac, ze to nikam nevedie, pouzila poslednu kartu, co jej este ostavala. Kokosy.
"Ked sme boli u vas v dome spolu s policajtom, natrafili sme na debnu s kokosmi. Asi to nie je nic dolezite, ale policajta zaujimalo, co tam robila."
"Och, to Cynthia ich poslala svojmu otcovi."
Takze Cynthia Baxterova poslala debnu, kde sa pravdepodobne skryval pavuk, ktory velmi pravdepodobne uhryzol jej otca aj Angelu. Hor sa do mestskych archivov!

V tych archivoch sme stravili skoro cely den, ale podarilo sa nam najst zopar zaujimavych clankov. Napriklad Nominacia slecny Baxterovej z 30. augusta 1913, kde sa pisalo o tom, ze slecna Cynthia Baxterova odchadza na misiu na Andamanske ostrovy v Indickom oceane. Slecna Baxterova pokracuje v slapajach svojho stryka, doktora Juliana Baxtera. Tento post bude zastavat na dobu neurcitu, preto sa dlhsi cas nevrati do vlasti. Nech ju Boh sprevadza a ochranuje.
Alebo Dievcatko v nebezpecenstve, 20. jula 1897. Cynthia, dcera profesora Baxtera z Brownovej univerzity, je v kritickom stave a prave sa nachadza vo Vseobecnej nemocnici Providence. Hoci dvanastrocne dievca je v bezvedomi a ma vysoku horucku, rodinny doktor Douglas Walters vyhlasil jej stav za stabilizovany. Cynthia sa zacala stazovat na bolesti hlavy a nutkanie zvracat pocas rodinneho pikniku. Kym ju rodicia doviezli do nemocnice, upadla do komy. Je mozne, ze kym sa hrala vo vysokej trave so svojim bratom Emmetom, uhryzol ju had. Emmet povedal, ze spominala, ze ju nieco uhryzlo do clenka.
Alebo potom Novy post otca Baxtera, 2. juna 1890. Otec Julian Baxter odchadza na misiu do Peru, kde bude pracovat ako ucitel, lekar a knaz pre domorodcov. Jeho predchodcom na tomto poste bol otec Dougherty z Bostonu, ktory pred niekolkymi tyzdnami zomrel na srdcovu prihodu.
A nakoniec Pastor, obet urazu, 3. maja 1917. Doktora Juliana Baxtera, uz niekolko rokov na vozicku, museli odviezt do nemocnice po vaznom uraze, ktory utrpel doma. Baxter sa pravdepodobne porezal na ulomkoch skla a stratil vedomie skor, ako mohol privolat pomoc. Nastastie okolo prechadzal pomocnik mliekara a zbadal bezvedomeho Baxtera leziaceho uprostred kaluze krvi. Mlademu muzovi sa podarilo nasilu otvorit dvere a preniest Baxtera do mliekarenskeho kamionu, pomocou ktoreho ho potom dopravil do Vseobecnej nemocnice Providence. Doktor Baxter stravil prevaznu cast svojej kariery na misiach v Peru a v Belgickom Kongu, kde vazne ochorel a choroba ho prinutila vratit sa na Rhode Island a odist do dochodku. Vazeny doktor sa citi dobre a bude sa moct vratit domov uz o niekolko dni.

A zrazu mame este viac stop, pricom jedna mozno znamena cestu na ostrovy v Indickom oceane (telefon tam asi mat nebudu). Takisto nesmieme zabudat na to, ze niekto podpalil Rupertov dom. Mozno z osobnych dovodov, mozno preto, lebo strka nos do Baxterovho pripadu.

[Rilieh]

Po tyzdni nepritomnosti sa Lila vratila do mesta. Nic presnejsie o tom, co robila, nam neprezradila, povedala len, ze problem je vyrieseny. Rychlo sme ju uviedli do obrazu (ked sme jej opisovali nasu cestu do Krajiny snov, skepticky poznamenala, ze marihuana nie je v nasom veku dobra vec), predstavili jej Li Wei a opisali, co sa chystame v najblizsom case uskutocnit.

Stopa cislo jeden: vyrazili sme na Pattersonovu farmu a pevne sme dufali, ze tam nieco najdeme. Asi hodinu cesty autom od Providence sme natrafili na pozemok, ktory zodpovedal opisu na kupnej zmluve. Na pozemku, ktory nebol nijako ohraniceny, ani len jednoduchym plotom, stal vidiecky dom s pevne zavretymi oknami a okenicami, velka stodola, ktora sa zrutila zrejme z nedostatku udrzby, kurin a garaz. Do garaze viedli stopy kolies, ktore naznacovali caste prichody a odchody.
Nebola tam ziadna zahrada, ziadne stopy zvycajnej vidieckej cinnosti. V garazi nestalo ziadne auto. Na zemi sa tam vsak povalovali kusky rozbiteho skla a na prostriedku garaze lezal prevrateny stol s vyrezanou dierou velkou asi ako vacsia dyna. Na okrajoch diery, kde sa nachadzali akesi kovove vystupky, sme zbadali zvysky bielej hmoty, pravdepodobne mozgoveho tkaniva, a kvapky zachnutej krvi. Krv vlastne bola vsade, na zemi, na stenach garaze, az sme sa cudovali, ze sme si to nevsimli skor. Pri pozornejsom skumani sme natrafili na velky noz so zachnutou krvou na cepeli.Ten noz bol zvlastny, nebol to ani kuchynsky, ani polovnicky, ani vojensky noz, ktore sme zhruba poznali. Dokonca ani archeologicke Ariane nic nevravel. Bude ho treba ukazat Rupertovi (ten ostal v meste a mal za ulohu zamestnat Pattersona, aby sa v ziadnom pripade neobjavil na farme).
Dalej sme v garazi nasli kus modrej bavlny a nefungujuci budik, ktoreho rucicky ukazovali 12 hodin 3 minuty.
Presunuli sme sa do domu, ktory bol zamknuty, ale pre Li Wei to nepredstavovalo ziaden problem. Vnutrajsok bol pokryty asi tyzdnovou vrstvou prachu a nevyzeralo to, ze by tam niekto byval. V kuchyni ziadne potraviny, nic v odpadkovom kosi, ziadne predmety osobnej hygieny v kupelni, ziadne oblecenie v skriniach. Patterson zjavne vyuzival iba garaz.
Do Providence sme sa vratili podvecer. Rupert svoju ulohu splnil na vybornu, pocas celeho popoludnia diskutoval s Pattersonom ohladne jeho vyskumnej prace. Ked sme mu ukazali noz, spomenul si, ze v Pattersonovej knihe o Vychodnej Indii videl podobne noze, ale ovela mensie verzie, ktore sa vyuzivali na ritualne otvorenie lebky malych primatov s cielom skonzumovat ich mozog. Tento noz vsak bol ovela vacsi, vhodny na otvorenie lebky vacsich primatov vratane cloveka.

Stopa cislo dva: pohrebna sluzba. Ked sa poriadne zotmelo, Li Wei potichu otvorila zadny vchod a opatrne sme vosli do kancelarie Alvina Beckwitha. Stol, stolicka, telefon, zosit na stole. V zosite bolo uhladnym pismom napisanych zopar mien, posledni zosnuli, o ktorych sa Beckwithova pohrebna sluzba starala. Posledne meno bolo Philip Baxter, predposledne akysi muz, co zomrel tri dni pred Baxterom. Oproti menam boli datumy smrti a poplatky vyfakturovane rodinam zosnulych.
Z pracovne dvere viedli rovno do miestnosti, ktora zjavne sluzila na pripravu mrtvol. Dva dlhe kovove stoly, vona dezinfekcie. V skrinkach nic, co by tam nemalo byt. Dvere do chladiacej miesnosti. Prazdna chladiaca miestnost.
Sklucene sme vysli naspat na ulicu. Bethwick bol pre nas jednym z hlavnych podozrivych, ale bud si po sebe poctivo upratal, alebo sme sa mylili. Nastal cas na radikalne ciny.

Okolo jednej hodiny rano sme stali pred Bethwickovym domom a kriticky sme sa obzerali. Tmave oblecenie, na tvarach masky. Ti, co mali zbrane, si ich priniesli. Pistole, noze, skalpel...
Vosli sme dovnutra. Bethwick byval sam a nemal psa ani macku, co nam vyrazne zjednodusovalo pracu. Li Wei a Catherine pracovali rychlo a ucinne: ked sa Bethwick zobudil, zistil, ze sa nemoze ani pohnut, usta ma zalepene a okolo neho stoji urcity pocet postav v ciernom.
"Pan Bethwick," priskrtenym hlasom (aby nebolo poznat, ze je zena) povedala Li Wei. "Kricat nie je mudre. Branit sa nie je mudre. Odpovedat na nase otazky presne a strucne mudre je. Rozumiete?"
Bethwick prikyvol a my sme mu odlepili lepiacu pasku z pier.
"Ja.. ja... povedzte Wolshovi, ze som Pattersonovi nic nepovedal, nic, prisaham!," panicky zasepkal Bethwick. Lila Wolsha dobre poznala. Sef irskej mafie v Providence, ktoremu vsetky podniky (a Lilin nebol vynimkou) museli platit vypalne. A Bethwick si ocividne myslel, ze nas poslal prave Wolsh. Tym lepsie.
"Poznate Silasa Pattersona?," pokracovala vo vysluchu Li Wei.
"Nie!"
"Skalpel," Catherine sa postavila do zorneho pola Bethwicka a ukazala mu ostry kovovy predmet, co drzala v ruke.
Po tejto demonstracii nasej prevahy sa Bethwick rozhodol s nami plno spolupracovat. Vysvetlil nam, ze Patterson mu platil, aby mu raz za cas doviezol cerstvu mrtvolu na jeho farmu. Po par dnoch mu mrtvolu vzdy vratil a pohreb sa mohol konat ako normalne. Bethwick sa nikdy na nic nepytal, peniaze potreboval a nechcel, aby sa Patterson citil v ohrozeni. Posledna mrtvola, ktoru mu dodal, bol prave Philip Baxter, ktoreho si Patterson vyziadal (nikdy predtym to nespravil, vystacil mu akykolvek neboztik). Po dvoch dnoch mu Patterson Baxtera vratil a vsetko prebehlo ako obycajne.
Oboznamili sme ho s faktom, ze Baxter, hoci ho lekar vyhlasil za mrtveho, bol nazive, ked ho doviezli do pohrebnej sluzby. Pre Bethwicka to bol ozajstny sok a na par minut stratil rec. Nenechali sme mu vela casu na to, aby sa upokojil, a zasypali sme ho otazkami ohladne Baxtera. Pamata si, co mal Baxter oblecene, ked ho doviezli do pohrebnej sluzby? Nejake pyzamo. Pockajte, ano, modre bavlnene pyzamo. Co sa s tym pyzamom potom stalo? Vyhodil ho, na farmu Baxterovu mrtvolu doviezol uz oblecenu v obleku, v ktotom mal byt Baxter pochovany. Nevsimol si na mrtvole nieco zvlastne, ked mu ju Patterson vratil? Ani nie, len mozno nieco divne na hlave.
Z Bethwicka sme uz potom nic poriadne nedostali. Stale nam opakoval, aby sme odkazali Wolshovi, ze Pattersonovi nic nepovedal. Nechali sme ho s Rupertom, ktory nanho daval pozor, a rychlo sme prehladali dom. Nenasli sme nic zaujimave, okrem malej krabicky pod postelou, kde sa nachadzali zvazky bankoviek. Rupert si ich vzal ako kompenzaciu za dom, ktory mu niekto (a Rupert si bol isty, ze "niekto" ma kontakty s irskou mafiou) vyhodil do vzduchu.

Okolo pol tretej rano sme dorazili pred Pattersonov dom. Chloroform, Catherine a Li Wei zaistili, ze sa byvaly profesor nevzpieral a poslusne sa nechal nalozit do auta a odviezt na farmu. Ked sa prebral, nielenze ho bolela hlava, ale navyse sa nachadzal vo velmi nepohodlnej polohe: klacal na zemi, ruky zviazane za chrbtom a hlava prestrcena cez dieru v stole a upevnena pomocou kovovych vystupkov. Prva vec, co uvidel, bola Ariana, ktora sa prechadzala po garazi a nonsalantne sa pohravala so zakrvavenym ritualnym nozom.
Vysluch opat viedla Li Wei (doparoma, kde sa to cinska konzultantka Brownovej univerzity naucila?) a Patterson nebol v stave klast odpor.
Pred desiatimi rokmi bol Patterson v Novej Guinei, kde studoval zvyky domorodcov. Tamojsi samani ho zasvatili do ritualu, ktory vraj predlzoval zivot a zaroven vzdaval hold zosnulym : kanibalizmus. Prislusnici tejto kultury organizovali oslavy, pocas ktorych jedli mozgy nedavno zosnulych priatelov a clenov rodiny, cim si ich uctievali a zaroven absorbovali ich zivotnu silu a schopnosti. Nieco podobne robili aj urcite vychoindicke kmene, avsak iba s opicami, nikdy nie s ludmi.
Ked sa vratil do Ameriky, skusil ritualy zopakovat. Spoznal Beckwitha, ktory mu bol ochotny za poplatok dodavat cerstve mrtvoly. Beckwith sa na nic nepytal, a jemu to tak vyhovovalo. Pocas takmer osmich rokov to fungovalo bezchybne. A ritualy boli ucinne. Naozaj, ked sme sa lepsie prizreli, nemal takmer ziadne vrasky a jeho tvar urcite nebola tvarou patdesiatrocneho muza.
Potom sa od doktora Waltersa dozvedel o Baxterovej smrti. Okamzite zavolal Beckwithovi a vyziadal si Baxterovu mrtvolu, bol to jeho najlepsi priatel a tymto mu chcel vzdat hold. Beckwith mu ho doviezol sem.
"Vedeli ste, ze bol nazive?, " prerusila jeho rozpravanie Ariana.
"Ano," zasepkal Patterson.
"Kedy ste si to vsimli?"
"On sa... prebral, ked som otvaral lebku."
"A co ste urobili?," Arianin hlas sa triasol, ale noz v ruke zvierala pevne.
"Nic...nic. Co som aj mohol urobit...o chvilu bol mrtvy. Bola to nehoda, uistujem vas, nehoda!"
Ariana vyzerala, ako keby sa na Pattersona isla hodit, ale ovladla sa.
Pokracovali sme vo vysluchu. Spomenuli sme Akademiu utorkoveho vecera. Patterson nam nepovedal nic, co by sme uz nevedeli, snad iba to, ze Baxter spravil maly vyskum ohladom hviezdy, ktoru chceli dvaja ruski fyzici najst, ale Akademii neprezradil nic ohladom vysledkov.
Li Wei sa pozrela na ostatnych a vyzvala ich, aby Pattersonovi polozili otazky, ktore este neboli zodpovedane.
"Neviete, ci mal Baxter rad kokosy?," vypalil Warren.
Patterson (aj my) sa na neho pozrel, akoby bol Warren mierne naruseny: "Eeeee... neviem."

Blizil sa usvit. Rozviazali sme Pattersona a varovali sme ho, aby so svojou kanibalistickou cinnostou skoncil, inak sa o tom policia dozvie. Nechali sme ho na farme, ranna prechadzka do Providence mu spravi dobre.
Po navrate do mesta sme sa zastavili v Baxterovom dome (Angela bola este stale v nemocnici) a pozorne sme prehladali jeho kniznicu a pracovnu. Nenasli sme nic ohladom hviezdy, o ktoru sa zaujimali dvaja Rusi, ktori sa prave teraz nachadzali v hvezdarni v Montane.

Boli sme neskutocne unaveni, ale vedeli sme, ze spanok nepride len tak lahko. Rozhodli sme sa teda dat si trochu travy na dobry spanok a zaroven ukazat Lile Krajinu snov a presvedcit ju, ze to nebol iba vyplod nasej fantazie. Samozrejme, Ruperta sme so sebou nezobrali, nestali sme o to, aby si spomenul, ze dokaze zabijat tym, ze povie jedno slovo.
Stretli sme sa pred velkym schodiskom a vydali sme sa do Ultharu. Len co sme vysli z lesa, ukazali sme Lile, co dokazeme (Warren spravil snehovu gulu zo vzduchu a Ariana podpalila krik, ked sa nan pozrela :" Pardon, potrebujem sa na niecom odreagovat.").
V Ulthare sa nic nezmenilo. Stale tam bol kopec maciek (aj nasa modra s trblietkami, spolocny vytvor Catherine a Warrena), hostinec Li Wei bol v rovnakom stave, ako ked sme odisli (aj s duchom v pivnici) a za jednym stolom sedel nas stary znamy Nodor.
Vecer sme oslavovali navrat (alebo, pre Lilu, prichod) do Ultharu. Iba Ariana bola zatrpknuta a s nikym sa velmi nebavila.
Na dalsi den Li Wei ponukla Lile, ci by nechcela otvorit v Ulthare podobny podnik, ako ma v Providence. Lila nadsene suhlasila, spolocne nasli dostatocne velku budovu a zacali ju zariadovat. Medzitym Catherine vytiahla Arianu von z mesta. Ariane sa podarilo vybuchnut dalsi krik, ale bolo to pre nu privela a odpadla. Catherine ju horko-tazko dotiahla naspat do mesta a ulozila do postele, sama sa potom vydala do kniznice.
Nodor ju do kniznice ochotne odprevadil. Catherine sa vybrala pozdlz znamych regalov, chcela sa totiz este raz pozriet na knihu o pavukoch, ktore dokazu uviest cloveka do stavu podobneho kome (Josephine sedela bezpecne v pohari na Brownovej univerzite). Za jednym stolom zrazu zbadala povedomu hrbiacu sa postavu s helmou na hlave. Priblizila sa. Postava zdvihla hlavu, uskrnula sa a odlozila helmu. Catherine odskocila asi dva metre dozadu.
Rupertova tvar sa podobala na krizenca potkana s dlhym ostrym nosom a velkymi usami a macky so zltymi zrenickami.
"Co...co tu robis?," vyjachtala Catherine.
"Ten caj vo Warrenovej kuchyni nebol velmi dobre schovany, natrafil som nan, ked som hladal polievkove lyzice."
Catherine sa rozhliadla po kniznici. Keby sa ju Rupert rozhodol odrovnat, keby si myslel, ze mu naschval nepovedala nic o Krajine snov, ked si nespominal na nas prvy vylet (co vlastne bola pravda)...
"Podme za ostatnymi, " rychlo povedala. "Potesia sa, ked ta uvidia."
Rupert suhlasil, Catherine sa teda vykaslala na pavuky a rychlo ho viedla do hostinca Li Wei. Tam sme mu vsetci vysvetlili, ze sme sa onho naozaj bali, ze ak sme pred nim nespominali Krajinu snov, tak to bolo iba preto, ze sme ho chceli ochranovat. Na nase velke pocudovanie Rupert prejavil pochopenie a nepreukazal okamzitu tuzbu nas zavrazdit.

O tyzden sa konalo otvorenie podniku Lily, ktore zozalo velky uspech. Potom Lila a Li Wei prenechali obchodne aktivity svojim zastupcom a vratili sme sa do Krajiny bdenia.

Zobudili sme sa v piatok popoludni a nas stav sa dal oznacit za "zhruba oddychnuty". Ariana napisala list Cynthii Baxterovej, kde jej vyjadrovala uprimnu sustrast nad stratou otca a vsetky zvycajne veci. Nenapadne tam spomenula aj debnu s kokosmi.
Ruperta navstivil policajt ohladom jeho domu. Vysvitlo, ze pricinou vybuchu bol unik plynu. Niekto potom dovnutra hodil zapalku a to stacilo na znicenie Rupertovych knih, oblecenia a vlastne vsetkeho majetku. Jedna sa teda o trestny cin, ale ak susedia nezbadali nic podozrive, bude velmi tazke najst vinnika.
Vsetci sme boli z toho nervozni. Niekto chcel zabit Ruperta, mozno kvoli osobnym dovodom, mozno kvoli niecomu inemu. A co ak sa rozhodnu odstranit aj nas? Skratka, nezdalo sa nam mudre potlkat sa v meste a klast dalsie otazky ludom, ktori nas mozno chcu zabit. Najblizsi vlak do Montany je v pondelok, co poviete na dlhsi vylet?

V sobotu sa v novinach objavil maly stlpcek ohladom smrti Silasa Pattersona. Byvaly profesor Brownovej univerzity spachal samovrazdu (uzil letalne mnozstvo rozlicnych liekov). Nemal ziadnych dedicov.
Okolo Pattersonovho domu nestali policajti, nic nam neznemoznovalo pristup. Rychlo sme sa tam isli pozriet. Vo vzduchu bolo citit spaleninu, v kozube bola cierna hrca spaleneho papiera. Na stole uz nelezala kupna zmluva ohladom farmy. Ziadne stopy zapasu alebo nasilneho vniknutia (ak neratame nase vlastne). Prazdna lekarnicka. Ziadne obaly od liekov. Prazdny kos.
Catherine sa skocila pozriet do pohrebnej sluzby, kde sa nachadzalo Pattersonovo telo. Na tele neboli ziadne stopy, ktore by mohli naznacovat, ze by Patterson zomrel inak, ako bolo uvedene v novinach.
Medzitym Rupert dostal list. Stalo tam:
Pre tych, koho by to mohlo zaujimat:
Obavam sa, ze existuje cas, ked sa kazda vec musi skoncit, a myslim, ze tento cas prave nastal pre mna. Pocas mojho zivota som mal moznost spravit vela veci a vychutnat si vela zazitkov. Nic nelutujem a nezanechavam tu nikoho, kto by mohol lutovat moj odchod.
Mozno zopar priatelov, ale to je vsetko. Moj dusevny stav mi nedovoluje pokracovat v univerzitnej kariere, a obavam sa, ze som prilis stary na to, aby som dokoncil tretiu knihu ohladom mojho vyskumu. Skoda.
Rozhodol som sa zbavit mojich poznamok, predpokladam preto, ze zazitky, ktore opisuju, su navzdy stratene, aj ked si myslim, ze to tak nemoze byt. Neobavajte sa, Boh sa stara o kazdeho z nas.
Silas James Patterson

Okamzite sme vyrazili na farmu a cestou sme vyratuvali, co vsetko na tom liste na rozlucku nesedelo. Aka univerzitna kariera? Patterson predsa odisiel do predcasneho dochodku pred dvoma rokmi. Preco by sa rozhodol spachat samovrazdu teraz? Vedel predsa, ze Baxtera v podstate zabil, a ked sme ho stretli, neprisiel nam ako clovek, ktory by sa chystal zabit (jedine ak by nase vypocuvanie bolo prilis drsne...). Nejde skor o nieco, co by mohlo mat docinenia s Bethwickom a Wolshom?
Ked sme zastavili pred farmou, ci skor tym, co z nej zostavalo, pochopili sme, ze tu ziadne stopy nenajdeme. Cely pozemok bol scernety a nestala tam ani jedna budova. Ohen odviedol vynikajucu pracu.

[Rilieh]

Cesta vlakom do Montany nam trvala 5 dni. Patterson nam povedal, kde sa hvezdaren zhruba nachadza (nedaleko malej dedinky Garrison), vydali sme sa teda rovno tam.
Pricestovali sme okolo obeda. Mala dedina, ani posta, ani policajna stanica, iba jeden obchod, kde sa predavalo vsetko pocnuc potravnami a konciac horolezeckou vybavou. Predavac nam ochotne ukazal, kde sa hvezdaren nachadza a varoval nas, ze autom, ktore sme si prenajali v meste Helena (najblizsie mesto vascie ako par domov) sa tam nedostaneme. Pokracovat sme teda museli peso a v nasej skupine boli veru ludia, ktori na takuto fyzicku namahu zvyknuti neboli. Horko-tazko sme zdolali cestu, ktora normalne mala trvat hodinu. Nam trvala tri
Ako sme stupali, nenatrafili sme na ziadne obydlie az na velky ranc asi polhodinu cesty od hvezdarne. Vyzeral prazdno, neboli tam ziadne zvierata a ani znamky ludskej cinnosti.

Samotna hvezdaren vlastne pozostavala z komplexu viacerych budov. Bola tam samozrejme hvezdaren, ktoru sme rozoznali podla typickej okruhlej strechy, velky vidiecky dom, stajne a niekolko mensich budov. Zaklopali sme na dvere najvacsej budovy, teda hvezdarne. Ticho. Skusme teda dom. Ticho. Potom suchtave kroky. A potom sme sa ocitli rovno oproti starsiemu muzovi v nocnej koseli a cepci, ktory na nas mieril puskou.
"Kto ste?," nevludne vybrechol.
Rychlo sme zacali vysvetlovat, ze sme ludia, o ktorych Patterson hovoril v telegrame, ktory sem pravdepodobne poslal. Muz sa po chvili prestal tvarit podozrievavo, dal dole pusku a gestom nas pozval dovnutra.
"Ospravedlnujem sa. Nie sme zvyknuti, ze nas niekto cez den budi, ked spime. Ano, Silas mi poslal telegram, kde o vas pisal. Ja som Dimitri Passelov. Vassili!", zavolal do hlbky domu.
Z jednej miestnosti vysiel o nieco mladsi muz, ktory vyzeral ako profesionalny gangster alebo nie velmi profesionalny polnohospodar (nevedeli sme sa dohodnut na najlepsom prirovnani). Passelov nam ho predstavil:
"Toto je Vassili Kalyetka, moj sluha, ktory mi pomohol utiect z Ruska od tych bolsevickych blaznov. Vassili, zober Trotskeho a chod na nakupy. Mame hosti."
Vassili prikyvol, ani sa na nas poriadne nepozrel a vysiel z domu. O chvilu sme ho zaculi, ako ide po ceste spolu s Trotskym (vysvitlo, ze to bol somar).

Passelova ocividne netrapilo, ze je stale v nocnej koseli, rychlo presiel do kuchyne, uvaril si kavu (ponukol aj nam, co sme neodmietli) a opytal sa, comu vdaci za nasu navstevu. Porozpravali sme mu, ze sa zaujimame o Akademiu utorkoveho vecera (povedali nam o nej Baxter a Patterson) a o ich astronomicky vyskum. Po trochu trapnej pauze, ktora nasledovala nase rozpravanie, sme len tak mimochodom spomenuli, ze Patterson je mrtvy. Passelova to sokovalo, Pattersona dobre poznal, ten vraj nikdy nemal nepriatelov a so vsetkymi vzdy dobre vychadzal. Nikdy vraj neprejavil ziadne samovrazedne sklony ani nic podobne. Vobec netusi, preco by take nieco Patterson spravil.
Nechali sme mu dost casu na to, aby sa vyrovnal so smutnou novinou a opatrne sme sa opat vratili k dovodu nasej navstevy. Astronomicky vyskum.
Passelov o tom velmi ochotne rozpraval. Vysvitlo, ze spolu s Kalyetkom sa im z Ruska podarilo zachranit dokumenty, ktore napisal isty Rasputin, a kde sa pisalo o planete (ktoru Rasputin nazyval Nemesis), ktora sa mala nachadzat na okraji Slnecnej sustavy. Tato planeta ocividne zapricinila pad urciteho mnozstva asteroidov na zem, posledny zaznamenany dopad bol v Tunguske roku 1908. Navrhli teda Akademii utorkoveho vecera, aby sa pustili do patrania po tej planete, a americki gentlemani suhlasili. Postavili hvezdaren a uz nieco vyse roka pozoruju nocnu oblohu, bohuzial, stale bezuspesne. Philip Baxter si zacal robit vlastny vyskum ohladom planety a pred par mesiacmi im poslal telegram, v ktorom im nadsene vysvetloval, ze na nieco prisiel, nechce im vsak prekazit prekvapenie, preto im nic neprezradi, pokym jeho vyskum nebude dokonceny.

Boli sme trochu sklamani. Passelov nam nepovedal nic, co by sme v podstate uz nevedeli, snad okrem toho, ze sa Rusi uz dlhsie zaujimali o neznamu planetu. A aj tak sme si nemohli precitat jeho zapisky, lebo boli v rustine a podla Passelova by preklad trval viacero tyzdnov. Passelov, vidiac nasu nespokojnost, prejavil slovansku pohostinnost a pozval nas, aby sme tu stravili aspon jednu noc a mohli sa pokochat pohladom na nocnu oblohu skrz teleskop. Ponuku sme prijali, nevelmi sa nam chcelo stravit dalsich pat dni vo vlaku bez toho, aby sme sa aspon nieco dozvedeli.
Popoludnie sme stravili prechadzkami okolo hvezdarne a listovanim knih z kniznice Passelova (nechal nam plny pristup, ktory nam bol vsak vacsinou nanic, velka cast knih bola v rustine). Nakoniec sme predsa len natrafili na jednu knihu v latincine, De Vermis Mysteris, ktoru Passelov mal ocividne rozcitanu (bud to, alebo si tam jednoducho zabudol zalozku). Otvorili sme ju a precitali sme si odsek na poznacenej strane. Velmi nam to nedavalo zmysel, ale hovorilo sa tam o Tom, co chodi v tienoch. Ton, akym to bolo napisane, nam pripomenulo knihy, kde sa pisalo o Yibb-Tslllovi, avsak dalej sa tam uz nic take nespominalo, bol tam iba odkaz na knihu Liber Eidonis (tu sme si spomenuli, ze tuto knihu sme uz niekde videli. Jasne, v Pattersonovom dome! Bolo tam asi 18 zvazkov v starej anglictine.).
Ked sa poriadne zotmelo, pridali sme sa k Passelovovi a kazdy zaradom sme mohli stravit zopar minut s okom pritlacenym k teleskopu. Nocna obloha bola nadherna, ale dlho sme sa tam nezdrzali, boli sme unaveni a na rozdiel od Passelova sme dopoludnia nespali, ale zdolavali cestu, co deli hvezdaren od Garrisonu. Po hodine sme sa teda ospravedlnili a pobrali do domu.
Cestou z hvezdarne sme si vsimli male svetielko, ako keby z lampasa, ktore sa hompalalo na ceste medzi hvezdarnou a rancom. Ked sme sa zapocuvali, zazdalo sa nam, ako keby si niekto potichu hvizdal pesnicku z popularnej operety. Vzali sme si vlastny lampas a isli sme sa pozriet, co sa deje.
Este sme sa k cloveku na ceste ani poriadne nepriblizili, ked nas ohlusil brechot ocividne riadne velkeho psa.
"Jules, bud ticho!," hlas starsej zeny psa okamzite utisil.
Podisli sme blizsie. Na ceste stala asi 60rocna zena s udicou prehodenou cez plece, vedierkom mrkvy a velkym psom, ktory nas okamzite zacal onuchavat. Trochu rozpacito sme sa dali s tou zenou do reci. Vysvetlili sme jej, ze sme iba zbadali svetlo na ceste a isli sme sa pozriet, ci sa nieco nestalo. Ona nam na oplatku vysvetlila, ze byva na nedalekom ranci a ide na rybacku, v noci sa vraj v horskych bystrinach chyta najlepsie. Mrkva? Och, to je iba na zahryznutie. Neboji sa medvedov? Nie, nie, vsak ma Julesa. OK, pani, dobru noc.
Pani pokracovala dalej do lesa, stale si hvizdajuc pesnicku z operety. Pozreli sme sa na seba, dali sme jej asi 20 minutovy naskok a potichu sme sa vydali za nou.

Snazili sme sa drzat proti vetru, aby nas Jules nezacitil. Po asi polhodine zakradania sa sme zastali pred akousi jaskynou. Pes bol ticho. Z jaskyne sa vyskriabala zhruba dvojmetrova mohutna hunata postava. Pani jej podala vedierko z mrkvou. Yeti (alebo co to, doparoma, bolo) ju objal a vliezol naspat do jaskyne. Pani sa otocila a vydala sa na spiatocnu cestu. O chvilu sme uz nepoculi jej hvizdanie.
Pockali sme, kym odide trochu dalej a napchali sme sa do jaskyne. Po par stovkach metrov nam cestu prehradili popinave rastliny pokryte velkym mnozstvom trnov. Cez tuto prekazku sa dalo dostat iba na urcitom mieste, ktore sme po chvili hladania uspesne nasli (pravdepodobne tade presiel aj yeti). Pokracovali sme dalej tunelom, az sme vysli na volne priestranstvo. V dialke sa crtala dalsia jaskyna a vedla nej velky balvan, ktory ako keby skryval dalsiu dieru do hlbky hory.
Obozretne sme vykrocili smerom k jaskyni. HURRRRRRRRRRR. Tazke kroky smerujuce k nam. Uz nie tak obozretne sme sa rozbehli naspat, cez tunel, cez trnie (Li Wei na to doplatila skrabancami na tvari a rukach) a naspat do hvezdarne. Cestou sme nezaculi ziadne hvizdanie.
Vydychli sme si, az ked sme boli v bezpeci domu. Dolahla na nas unava a zvysok noci sme prespali hlbokym spankom.
Na dalsi den rano sme sa rozlucili s dvoma Rusmi. Este predtym sme sa ich opatrne popytali, ci v noci nepoculi nejake zvlastne zvuky prichadzajuce z lesa, alebo ci na okoli neboli nejake podivne zmiznutia zvierat alebo ludi. Vraj nie, vsetko je tu kludne. Dakujeme za vasu pomoc, pani, dovidenia.
Pocas cesty vlakom naspat do Providence sme spekulovali nad tym, ci Brownova univerzita bude ochotna podporit vypravu, cielom ktorej by bolo skumat yetiho.

Navrat do Providence. Trochu strnulo sme vystupili z vlaku a kupili sme si noviny. Na titulnej strane: vybuch hvezdarne v Montane. Nikto neprezil. Policia zahajila patranie po vinnikoch.
Vseobecna panika. Nikto nesiel domov, kym sme ich nedali skontrolovat expertom na vybusniny. Takisto sme dali skontrolovat Baxterov a Wilsonov dom. (Je mozne, ze by niekto odstranoval clenov Akademie? A co Rupertov dom?) Kym experti na vybusniny prehladavali rozlicne obydlia, este raz sme prevratili hore nohami Baxterovu pracovnu. Velmi sme chceli najst Baxterove poznamky ohladom Nemesis. Fortuna sa na nas vsak neusmiala, nenasli sme nic okrem prekladu Rasputinovych zapiskov. No aj to je nieco.
Z Pattersonovho domu sme si "pozicali" Liber Eidonis a Rupert sa okamzite pustil do citania. Pravdepodobne mu to ale bude trvat riadne dlho, kym sa prehryzie cez vsetkych 18 zvazkov.
Vecer sme sa vydali na Brownovu univerzitu a prehladali sme pracovne Wilsona a Baxtera. Vo Wilsonovej pracovni sme nenasli nic, ani len najmensiu zmienku o tom, kde by mohol byt, co tam robi alebo cokolvek, co by nam mohlo vysvetlit, preco okolo nas vsetko vybuchuje.
V Baxterovej pracovni na stole lezal maly stos papiera. Jednalo sa o jeho dennik. Prvy zapis bol z roku 1912 a vacsina z nich pozostavala zo starosti kazdodenneho zivota. Obcas tam boli narazky na urcite udalosti, ktore sme si iba domyslali. Napriklad zapis z druheho maja 1919, kde Baxter spomina nieco, co spravil jeho brat Julian (ako mohol take nieco urobit?) a on vobec nevie, ako to povedat Cynthii. Islo pravdepodobne o pokus o samovrazdu, ked Juliana zachranil pomocnik mliekara.
Alebo hadka s Emmetom ohladom jeho mladsieho brata Colina. Alebo nieco, co sa stalo pocas jednej zo Cynthiinych misii (ocividne ju uniesli domorodci, par tyzdnov bola nezvestna, ale potom ju nasli zivu a zdravu). Dalej Baxter spominal nocne mory, co ho isty cas trapili a to, ako 18.januara 1927 navstivil Juliana, ktory sa zacal zaujimat o vyskum snov. Julian mu poradil, aby si sny zapisoval a ponukol mu nejaku travu, bude sa mu vraj po nej lepsie spat.
Vo februari 1927 Julian odmietol dat bratovi dalsiu davku bylinnej zmesi, vraj este nepozna vsetky jej vedlajsie ucinky. Baxter pockal, kym Julian aj s pomocnikom odidu z domu, otvoril si dvere svojim vlastnym klucom a ukradol mu recept. Teraz uz si ju musi iba zoparkrat skusit namiesat doma.
Posledny zapis bol z 30. aprila 1927. Konecne! Tuto noc odchadzam na prieskum dzungle a palaca a s trochou stastia objavim tajomstva, ktore riadia osud cloveka. Mozno to bude nebezpecne, ale neprichadza do uvahy, aby som nevyuzil tuto prilezitost.

A opat sme na mrtvom bode. Ludia, co by nam mohli nieco povedat, ako Patterson a Passelov, su mrtvi, my sa bojime o vlastnu kozu, a nie sme ani o krok blizsie k identite cloveka alebo ludi, ktori po nas pravdepodobne idu.
Rozhodli sme sa, ze je dolezite, aby sme vyuzili jednu z poslednych stop, co mame. Liber Eidonis. A kedze by nam to trvalo neskutocne dlho, kym by sme ju precitali, rozhodli sme sa vydat do Krajiny snov, kde cas plynie inak.

Ocitli sme sa v znamom lese pod znamymi schodmi a po dni cesty sme boli na dohlad mesta Ulthar. Rupert sa okamzite zahrabal do kniznice. Ostatni sa venovali svojim vlastnym zalezitostiam, cakajuc, co povie nas sialeny profesor. Ten nas vsak sklamal. Podla toho, co sa v kniznici docital, Liber Eidonis je vlastne autobiografiou Eidona, akehosi polomytickeho hrdinu, ktory dokazal zastavit znicenie sveta tak, ze natiahol z jedneho konca sveta na druhy siet, co zastavila cas a vytvorila akusi stazu. Nepisalo sa tam vsak, ako to urobil.
Sedime v hostinci Li Wei, popijame pivo, diskutujeme s miestnymi obyvatelmi a snazime sa velmi nemysliet na to, co dalej. Pravdepodobne opat Montana, pani z ranca mozno vie o vybuchu nieco viac. A cakame na Cynthiinu odpoved.

[Rilieh]

Bohuzial, nase dobrodruzstvo sa tymto konci. V skupine nastali iste problemy (v neposlednom rade aj to, ze GM odchadza pracovat do ineho mesta), tak sme sa rozhodli, ze nema vyznam v kampani dalej pokracovat

[Skenderax]

To je veľmi veľmi zlá správa .