Call of Cthulhu - Kral v zltom

[Rilieh]

Zacala som povodne pisat do rubriky Co sa stalo pri vasom poslednom sedeni, ale kedze je to dlha kampan s velkym mnozstvom NPC, ktore maju viac ci menej narocne mena, a navyse medzi sedeniami obcas prejde dost vela casu, myslim, ze to bude prehladnejsie v osobitnej rubrike.

Je to celkom klasicka kampan, ktora sa odohrava koncom 20. rokov v Londyne. Skupina pozostava z francuzskeho lovca trofeji a troch Anglicanov - investigativneho novinara, lekarky a taxidermistky. Prave tato posledna postava sposobila to, ze sme sa rehotali urcite viac, ako sme pokracovali v scenari. Hlavne preto, lebo taxidermistka bola velmi hrda na svoje povolanie, a teda neskryvala, co robi. Cize spolocenske konverzacie dosli velmi rychlo na bod mrazu a musel to vytahovat hlavne novinar, kedze Francuz sa zaujimal hlavne o pekne zeny (ano, klise, ja viem) a lekarka travila vacsinu casu hladanim informacii o pripadoch masovej hysterie (na zaciatku sedenia nase postavy sli do divadla a na konci predstavenia sa ludia zrazu postavili a zacali sa mlatit, medzi ludmi bola aj samotna lekarka, co ju dost trapilo). No a klincom sedenia bol nasledovny vypot: "Cielom tejto kampane je najst Cthulhu a vypchat ho!!!" GM sa len chytal za hlavu.

[Rilieh]

Anglicko, rok 1928.Vydali sme do psychiatrickej liecebne, aby sme navstivili pacienta, ktory uz dva roky trpi nocnymi morami pravdepodobne spojenymi s brutalnou vrazdou jeho otca a sestry (v tom case bol v dome aj on, ale nic sa mu nestalo). Medzi podozrivych patril aj on, avsak dovod, preco nie je vo vazeni, je jednoduchy: jeho otec a sestra boli zavrazdeni clovekom s obrovskou fyzickou silou, co sa nanho absolutne nehodi. Z celej jeho rodiny ostal nazive iba jeho brat, uspesny bankar Graham Roby, ktory sa o svojho pomateneho brata Alexandra bohvieako nestara.
Riaditel liecebne doktor Charles Highsmith je presvedceny, ze Alexandrov stav je ovela lepsi ako pred dvoma rokmi a zastava nazor, ze by mal byt umiestneny do institucie, ktora by mu poskytla viac osobnej slobody, ale kde by zaroven dostaval primeranu lekarsku starostlivost v obdobi, ked mava nocne mory (cize od oktobra do aprila, pocas zvysnych mesiacov sa Alexander sprava ako dusevne zdravy clovek). Naopak, Graham a lekar rodiny Robyovcov doktor Trollope su presvedceni, ze Alexander je nebezpecny a ze by teda mal ostat pekne zavrety v liecebni, kam podla nich patri.
Jedna z postav, doktorka Katherine Thompsonova, napisala pred par rokmi clanok ohladom snov a nocnych mor, doktor Highsmith ju teda pozval, aby sa pozrela na pripad Alexandra Robyho. Spolu s Katherine prisli aj jej priatelia, ktori (podotykam) tam nemaju absolutne co hladat, mozno okrem investigativneho novinara Elliotta Bellsa. Posudte sami - taxidermistka Adelaide Harabsova a francuzsky lovec Yvon de Lestin sa urcite bohovo vyznaju v psychologii .
Celkovo atmosfera pri sedeni bola perfektna, pochmurna liecebna, celkom urcite dusevne chory Alexander, ktory zacal deklamovat podivne verse, ked sme ho prisli navstivit (verse boli navyse v suvislostou s divadelnou hrou, ktoru sme videli v Londyne a ktora sposobila pripad masovej hysterie), zvlastne sny, ktore sme mali pocas dvoch noci, ktore sme stravili v dedinke pri liecebni a na ktore nebol citlivy snad iba Elliott. Ale samozrejme, nezaobislo sa bez vtipnych situacii (koniec koncom, cielom kampane je najst Cthulhua a vypchat ho). Napriklad:

Sofer nas vezie z liecebne do prilahlej dedinky, kde sa chystame stravit noc. GM opisuje okolie, je jesenny vecer (zaciatok novembra), takze vela toho nevidiet. Popritom, ako opisuje, sa GM pohrava s kockami.
GM: Je to mala dedinska cesta, v aute vas hadze sem a tam. Obidve strany cestu lemuju stromy, vidite ich konare, na ktorych nesedi ani jeden vtak. Vzapati stromy rednu a vidite (tu mu spadnu kocky a kotulaju sa na druhu stranu miestnosti)... Bordel!!!
Elliott (ktory absolutne nepocuval, co sa deje): Cooo??? V Anglicku dvadsiatych rokov??? Ja tam idem!!
GM (facepalm): Nie, to mi iba spadli kocky.
Elliott: Skoda... uz som sa tesil...

Po navsteve liecebne sme sa vratili do Londyna a ideme navstivit doktora Trollopa. Katherine sa snazi spomenut, ci uz o nom niekedy pocula.
Katherine: Hmmm... Meno doktor Trollolope mi nieco vravi....
Pocas piatich minut je nemozne pokracovat, lebo sa vsetci smejeme a zaciname spievat Trolololo. Ked sa ukludnime, GM opisuje sluzku, ktora nam pride otvorit dvere, zavedie nas do salona a ide po doktora.
GM: Po asi desiatich minutach sa dvere salona otvoria a vojde doktor Trollope. Je vysoky, vlasy mu sediveju, je obleceny ako pravy anglicky gentleman...
Elliott: A cumi na nas, lebo spievame Trolololo!!!

Prave sme sa vratili z liecebne do Londyna. Katherine sa vracia domov a stretne suseda, ktory jej povie, ze ked bola prec, bol tu vysoky hnedovlasy taxikar, ktory sa na nu vypytoval. Muz, na ktoreho sa tento opis ponasa, sa vypytoval aj na Yvona a Elliotta. Stretneme sa a rozmyslame, kto to moze byt a o co mu ide.
Adelaide: Takze, zhrnme si to: ideme do divadla na hru Cudzinec, ktora je napisana podla hry Kral v zltom, ktora bola napisana vo Francuzsku v 18. storoci, cenzurovana a pravdepodobne znicena. Autor Cudzinca ma anglicky preklad knihy a poslal nam ju. A to, ze jeho hra sposobila masovu hysteriu, ho nejako velmi netrapilo. Ideme do psychiatrickej liecebne navstivit dusevne choreho Alexandra Robyho, ktory nam takisto spomina Krala v zltom spolu so Zltym znakom, ktory mal Kral v divadelnej hre na satach. Kym sme prec, vypytuje sa na nas nejaky podivny taxikar.
Katherine: Ja viem! Taxikar je urcite spojeny s Kralom v zltom.
Yvon: A to uz preco?
Katherine a Adelaide, naraz: Taxiky su zlte!!!

[Rilieh]

Nasa Cthulhu skupina opat zaziarila. Naposledy sme sa dozvedeli, ze sa na nas vypytoval nejaky podivny taxikar, trochu sme zacali panikarit, ani jedna z nasich postav totiz nie je silna v boji, lovec Yvon by si mozno poradil, ale aj to je velkou otazkou. Navyse nas oblubeny doktor Trollope (kvoli ktoremu nas GM takmer zaskrtil, lebo sme iba trolololovali) bol zavrazdeny v parku pri kazdodennej vecernej prechadzke. Vyrazne nas to znepokojilo, preto sme tuto skutocnost spomenuli sukromnemu detektivovi, ktoreho Graham Roby najal pred troma rokmi, aby sledoval jeho brata Alexandra, a ktoreho sme teda isli navstivit.
Pri rozhovore s detektivom si Yvon spomenul, ze sa vlastne nic nevie o vrahovi doktora Trollopa. Je mozne, ze by to bol ten isty taxikar, ktoreho tak zaujimame?
Yvon: Neviete, ci sa opis taxika ponasa na opis vraha?

Cele sedenie sa potom nieslo v znameni taxika. Detektiv nam povedal, ze v obdobi, ked ho sledoval, sa Alexander stretaval kazdy vecer s Malcolmom Quarriem, istym Edwardsom a majitelom starozitnictva Lawrenceom Baconom. Stretavky sa odohravali v Baconovom dome. Detektivovi sa nikdy nepodarilo dostat dovnutra, nevie teda, co tam robili alebo o com hovorili. Isli sme sa teda pozriet na Baconove starozitnictvo v nadeji, ze sa nam mozno podari porozpravat so samotnym majitelom.
Uz na prvy pohlad budova nevyzerala privetivo. Pochmurne mury, silne mreze, obrovske zamknute dvere. Ziadny zvoncek. Zaklopali sme a o niekolko minut sa dvere poodchylili a mohli sme uzriet Lawrencea Bacona. Bol to vychudnuty nizky sedivy muz s nepokojnymi ocami, ktore stale preskakovali z jednej veci (alebo osoby) na druhu.
Bacon: Co potrebujete?
Katherine: Ehm, dobry den, potrebovali by sme sa s vami porozpravat.
Bacon: Mate dohodnute stretnutie?
Katherine: Nie, bolo by mozne dohodnut si jedno napriklad teraz?
Bacon: To zalezi na tom, co potrebujete.
Katherine: Divadelnu hru Kral v zltom.
Bacon: Pozriem sa, co mam, a potom sa vam ozvem. Ospravedlnte ma, ponahlam sa.
Yvon: A nemohli by ste nam zavolat taxik? Viete, nebyvame zrovna v najblizsom okoli.
Cela skupina vratana GMa vybuchuje smiechom.

[Rilieh]

Pokracujeme v patrani po pricine sialenstva Alexandra Robyho. Sukromny detektiv Vincent Tuck nam povedal, ze sa Roby par rokov pred tym, ako jeho rodina bola zavrazdena, stretaval s urcitymi ludmi vratane majitela starozitnictva Bacona, urciteho Quarrieho, ktory bol vedcom patriacim k Royal Society, Edwardsa, ktoreho posledna znama adresa je v Islingtone a Coombsa. Takisto spomenul, ze bol v tom case zasnubeny s Deliou Morrisonovou. Katherine si spomenula, ze ked boli navstivit Alexandra, prve slovo, co im povedal, bolo "Delia?", preto sme sa rozhodli, ze ju zajdeme navstivit.
Nebolo tazke najst cislo Morrisonovcov v telefonnom zozname, jedinym problemom bolo, ze sme nevedeli, ci je vydata,ci stale byva u svojich rodicov, ci je este nazive. Adelaide preto dostala senzacny napad, a to zavolat Morrisonovcom asi o pol jednej rano, totalne opita, a vykladat postarsej panej, ktora to zdvihla, ze sa s nou surne potrebuje rozpravat o Alexandrovi, ze jej je jedno, ak ho nepozna, ze je to vraj mimoriadne surne. Na dalsie rano musela situaciu napravat Katherine, ktora uz zacina byt zvyknuta, ze vacsinu ukecavania robi ona, kedze pred meno si vzdy pridava "doktorka", co vzbudzuje respekt. Vysvitlo, ze pani, s ktorou sa Adelaide rozpravala, je Deliina matka, Delia je vydata a byva na londynskom predmesti spolu so svojim manzelom. Bola celkom mila, dokonca nam dala ich telefonne cislo, co sme hned vyuzili a dohodli sme si stretnutie s Deliou na dalsi den v jednej kaviarnicke.

Ked sme tam prisli, Delia na nas uz cakala. Jej manzelstvo asi nebolo velmi stastne, vyzerala strhane a navyse mala pod jednym okom obrovsku modrinu, ktoru mejkap nedokazal poriadne zamaskovat. V kazdom pripade bola ochotna sa s nami rozpravat (co sme uz prestali povazovat za samozrejmost) a vysvetlila nam, co sa stalo v case, ked bola s Alexandrom zasnubena.
Zoznamili sa na prednaske o okultizme, co bola tema, ktora ich oboch zaujimala, v roku 1925 a prakticky o par mesiacov boli zasnubeni, na svadbu sa tiez nemalo dlho cakat. Lenze vtedy sa Alexander zmenil, zacal byt zvlastnejsi ako obyvajne, tajnostkarsky, zacal sa stretavat s "inymi obdivovatelmi okultizmu", ako ich volal (padli mena Quarrieho, Bacona a Edwardsa), Delia si spomina, ze ju nikdy nevolal na ich kazdovecerne stretnutia, ani jej nevysvetloval, co tam robili. Jeho novych priatelov stretla iba raz a neostal jej po tom dobry pocit, hlavne Edwardsa opisala ako "agresivneho". Jediny raz, ked jej ponukol, aby ho sprevadzala, bol v novembri 1925. Spolu so svojili priatelmi sa vraj chystal do dedinky Clare Melford v Spingerlands v Suffolku, aby sa tam zucastnili nejakeho ritualu a stale spominal "9 zubov" (vsetci zbystrili pozornost, Alexander vo svojom bluzneni totiz spominal, ze sa Quarrie pokusa vyvolat Krala v zltom), ona tam vsak nesla, nechcela sa ocitnut mimo mesta s tymi jeho podivnymi kamaratmi. Alexander tam ocividne siel, ale ked sa vratil, Delia citila, ze sa zmenil este viac, uz to nebol muz, s ktorym chcela stravit cely zivot, zasnubenie preto zrusila. Odvtedy o nom nepocula, nevedela ani o masakre jeho rodiny, ani o tom, ze je zavrety v psychiatrickej liecebni. A bola by radsej, ak by sme sa jej uz na nic nepytali, nema chut o tom hovorit.

Vratil sme sa naspat do Londyna, Katherine vecer napisala list do Royal Society, aby sme zistili nieco viac o Malcolmovi Quarriem a padlo rozhodnutie, ze na dalsi den pocestujeme do Clare Melford, na miesto ritualu.
Yvon siel na dalsi den kupit listky na prvy poobednajsi vlak do Clare Melford a cestou sa zastavil v redakcii Times a dal uverejnit Zlty znak v rubrike "Oznamy" s otazkou, ci ho niekto uz videl, a ak ano, nech sa mu ozve (nechal svoju adresu). (Toto bol okamih, ked nase postavy mali pokracovat a zit (relativne) normalny zivot, zatial co hraci uz boli zhrozeni, co ich bude cakat po navrate do Londyna.) Medzitym Katherine dostala odpoved z Royal Society, Quarrie podal vypoved vo februari 1926 a nic viac sa o nom nevie. Elliott sa pokusil vyhladat v kniznici aspon nieco o dedinke, kam sme sa chystali, ale nic nenasiel.

Do Clare Melford sme dorazili az vecer a hned sme sa ubytovali v hostinci The Railway. Bola sobota vecer, hostinec bol plny, musela tam byt takmer cela dedina, cize takych 50 ludi. Pri jedeni sme sa rozpravali s hostinskym, ano, hostinec je casto plny, vsak je to jedina aka-taka zabava v dedine, nie, cudzincov tu casto nevidaju, vsak tu nie je nic zaujimave. Aha, pockajte, v roku 1925 tu bola nejaka skupinka archeologov, ktori isli kopat na pozemok Jenningsa, to je ten, ktoreho polia su najblizsie k dedine. Jennings je samotar, v dedine ho casto nevidiet, nechodi ani do hostinca, ani do kostola, aspon teda nie casto. Asi mu ti archeologovia zaplatili, aby ich nechal kopat na jeho poliach.
Rozisli sme sa do svojich izieb a vypracovali sme "plan boja": na dalsi den Adelaide a Katherine pojdu navstivit Jenningsa, zatial co Elliott a Yvon pojdu za miestnym fararom, mozno sa ho ti archeologovia na nieco pytali.

Katherine a Adelaide sa teda vydali peso na 3 km vzdialenu Jenningsovu farmu. Ked sa uz ku nej blizili, Adelaide si vsimla, ze tam nie su ziadne zvierata, ziadne vtaky, hlodavce, nic, iba nejake dve bodky kruziace na oblohe. Katherine si bola ista, ze su to vtaky. Dalsia vec, ktoru si vsimli, bola to, ze okolo kopca, na ktorom bola farma, nic nerastlo. Naokolo boli polia, ale okolo farmy bol kruh holej zeme. A nedaleko od neho na zemi lezalo 9 asi trojmetrovych tmavych obeliskov. Isli sa tam pozriet, obelisky boli nahadzane len tak kadejako a na kazdom z nich bolo nieco napisane. V modernej anglictine. Katherine to zacala opisovat, bol to nejaky text, ocividne na vyvolanie Hastura (posledny riadok bol: Vrat sa, Hastur! Zachran nas! Ia! Ia! O, Hastur! Ved nas!). Chybali nam dva riadky, obelisky asi povodne nemali lezat na zemi, aby bol cely text citatelny.
Boli sme zaneprazdnene a nevsimli sme si, ze sa ku nam blizi muz s polovnickou puskou a troma psami. Ked sme dokoncili, narovnali sme sa, a chlap tam uz stal, cely nastvany.
"Kaslem na tie kamene, mam toho dost! Berte si ich a practe sa!"
Katherine nahodila oficialny vyraz, predstavila sa ako "doktorka Thompsonova", vytiahla poznamkovy blok a povedala, ze patraju po nezvestnych osobach, ktorych ludia naposledy videli na jeho pozemku. Jennings (lebo to bol prave on) nam povedal, ze tu v roku 1925 bola skupina asi 20 ludi, ktori prisli s autami, doviezli sem tie kamene, zaplatili mu za prenajatie pozemku a aj za strazenie kamenov, stravili tu jednu noc, odisli a nikdy uz o nich nepocul. Opisali sme mu Alexandra a Bacona, ano, boli tu aj ti dvaja. Jenningsa trapilo hlavne to, ze odkedy su tu tie kamene, nic okolo nich nerastie.
"Raz toho budem mat dost, kupim si dynamit a vyhodim ich do vzduchu!"

A zdvihol pusku a vystrelil na jeden z kamenov. Zaculi sme neludsky vykrik zhora. Zdvihli sme hlavy a videli sme, ako sa dve cierne bodky, ktore Adelaide zazrela predtym, rutia na nas. Boli to obrovske (2 m na vysku, rozmach kridel asi 3 m) okridlene tvory s lebkou kona, kridlami netopiera, 4 labami s pazurmi a velkym mnozstvom ostrych zubov. Adelaide odpadla, Jennings zajacal a pustil pusku, jeho psy sa rozutekali, Katherine ostala stat ako skamenena. Ten tvor schytil Jenningsa, zahryzol sa mu do krku a napoly vypil, napoly rozlial jeho krv vsade naokolo. A odletel. Katherine sa po istom case spamatala, odtiahla Adelaide trochu dalej, aby nevidela mrtveho Jenningsa a zobudila ju. Rychlo jej vysvetlila, co sa stalo (s vynechanim urcitych detailov samozrejme) a obidve sa rozbehli do dediny.

Pokracovanie sedenia nabuduce! A ospravedlnujem sa za neexistujucu diakritiku, nepisem na slovenskej/ceskej klavesnici.

[Rilieh]

Pokracovanie posledneho sedenia. Kym sa Jennings nechaval zozrat hororovymi netopiero-konmi, Yvon a Elliott si isli podebatovat s fararom Clare Melford. Dozvedeli sa, ze cudzinci tu boli, na Jenningsovom pozemku nic nenasli a odisli. Ci sa stalo nieco zvlastne? Vlastne hej, pocas jedinej noci tu mali 5 umrti. 4 boli starsi ludia, neznepokojilo ho to, ale ten piaty bol desatrocny chlapec. Pricinu smrti nezistili, odpisali to ako "prirodzene umrtie". Ale vsetci mali na tvari vyraz hrozy alebo uspokojenia. ("Cize skapali kultisti aj nekultisti", zahlasila hracka lekarky Katherine.) Este nieco? Podla neho nevyzerali ako archeologovia, tych pozna, boli tu pred takymi 20 rokmi, takisto kopali na Jenningsovom pozemku a nic nenasli. Elliott a Yvon sa podakovali fararovi a odisli naspat do hostinca, kde nasli Katherine a Adelaide, ako si objednavaju whisky. Adelaide stale nemohla poriadne rozpravat, medzi dvoma poharmi im vsetko vysvetlila Katherine. Padlo rozhodnutie, ze to treba povedat nejakej miestnej autorite, avsak bude lepsie nespominat, ze sme sa s nim vobec rozpravali. Radsej povedzme, ze sme sa za nim chystali a uz sme ho nasli mrtveho.

Starosta nam spociatku velmi neveril, Katherine a Adelaide boli prve podozrive. Az ked uvidel telo uz prakticky bez krvi, bolo mu jasne, ze dve zeny by to v zivote nemohli spravit, iba ak by mali so sebou pilu. Adelaide sa na miesto cinu nevratila, isla sa vyspat. Katherine tam z nejakej morbidnej zvedavosti isla, chcela vediet, ci tie tvory tam stale su a hlavne, ci Jenningsov vystrel zanechal na obelisku nejake stopy. A ano, zanechal, z obelisku sa odlomil malicky kusok. Elliott si znova a znova cital text napisany na obeliskoch a nakoniec poprosil zopar chlapov, aby mu ich pomohli prevratit. Doplnili sme dva verse, co nam chybali, nebolo tam nic prevratne. Yvon medzitym sledoval oblohu, uvidel dve cierne bodky, avsak ich netrapilo, ze pobehujeme okolo obeliskov a prevraciame ich. Na mieste cinu uz velmi nebolo co robit, vsetci sa teda rozisli. My sme naskocili na prvy vlak do Londyna. A vo vlaku Yvon zahlasil:
"To by bolo super chytit takeho vtacka!"
Katherine a Adelaide sa nanho zhrozene pozreli a zacali ho presviedcat, ze nie, super by to urcite nebolo. Neskoro. Francuzsky lovec si uz predstavoval, ako bude jeho najnovsi ulovok vystaveny v Prirodovednom muzeu v Parizi.
"Budem potrebovat poriadnu pusku, ako na safari. A najvacsie gulky, ake len dokazem najst. A pevnu kovovu siet. "

Do Londyna sme sa vratili vecer. Vsetci boli unaveni, kazdy isiel domov poriadne sa vyspat (Adelaide s hruskovym alkoholom, ktory vyrabaju jej rodicia). Na dalsi den Elliotta aj Katherine vytiahla velmi skoro rano z postele praca. V Londyne sa dialo nieco mimoriadne. Neuveritelne mnozstvo ludi sa ako keby naraz zblaznilo. Vrazdy, samovrazdy, nasilie, rabovanie obchodov... Elliott mal o tom napisat clanok, Katherine surne potrebovali na pohotovosti. Popritom, ako si kazdy z nich plnil svoje povinnosti, pytali sa ludi, co robili, ked sa to stalo.
"Cital som noviny a zrazu som skrtil manzelku."
"A ake noviny to boli?"
"Times."
Elliott zasiel aj do nemocnice, do clanku chcel zahrnut aj vypovede lekarov. Katherine mu povedala, co zistila.
"Ja toho krepeho Francuza odstrelim!!!", zareagoval Elliott, obaja s Katherine totiz tusili, ze to prave Zlty znak sposobuje sialenstvo, ktorou obetou bola pred par tyzdnami aj Katherine spolu s dalsimi ludmi, ktori sa isli pozriet na premieru hry Cudzinec.
Kym sa Londyn menil na blazinec, Yvon zasiel do viacerych polovnickych obchodov, kupil si pusku a naboje, ake sa pouzivaju na lov slonov, napisal svojim znamym lovcom, ze ak sa k nemu pripoja na lov bestie v Clare Melford, dostane sa im slavy, aku este nikdy nezazili. Zaroven poprosil jedneho kamarata, o ktorom vedel, ze byva v Suffolku, aby sa siel pozriet na obelisky a hlavne na oblohu nad nimi. Adelaide ostala doma a kreslila. Obrazy sa jej vydarili, len boli az privelmi realisticke.

Pocas nasledujucich dni sa Londyn trochu upokojil, Katherine a Elliott sa mohli na chvilu uvolnit. Hned zasli do kniznice, aby vyhladali nejake informacie o skupine archeologov, ktora robila vykopavky v Clare Melford pred 20 rokmi a takisto aj o 5 nevysvetlenych umrtiach v tejto dedinke. V clanku o umrtiach vela podrobnosti nebolo, su to zahadne umrtia, je to velmi smutne, ale co uz. Nasli aj jeden maly clanok, ktory spominal tim archeologov z miestnej univerzity, ktorych vykopavky v Clare Melford v roku 1907 sa skoncili totalnym neuspechom. Zabralo im to cely den, a dobre tak, lebo ak by nahodou uvideli Yvona, asi by ho roztrhali. Na dalsi den isli Elliott a Katherine na univerzitu. V archivoch sa o vyprave v roku 1907 vela nepisalo, podarilo sa im porozpravat s jednym vedcom, ktory sa na nej zucastnil. Hladali keltske pohrebisko, podla urcitych dokumentov miesto celkom dobre zodpovedalo, ale nic nenasli. Elliott spomenul obelisky, podla neho totiz Roby s priatelmi obelisky nasli skor niekde v okoli a iba ich upravili do konecnej podoby. Nie, ziadne obelisky, nic take. Tak nic, pan profesor, prajeme vam pekny den.

Na dalsi vecer sa konala prednaska o okultizme. Skor ako o okultizme to bolo o mytoch a legendach keltskych kmenov. Ziadna zmienka o Hasturovi, Kralovi v zltom, nic podozrive. Po prednaske sme ostali v aule, chceli sme si podebatovat s profesorom. Spomenuli sme Clare Melford, obelisky, ukazali sme mu text, ktory bol na nich napisany, nehovorilo mu to absolutne nic. Katherine sa ho opytala na jeho vyskum, ako dlho sa tomu venuje. Nie velmi dlho, ale napriklad tuto prednasku pripravil podla knihy napisanej v roku 1924 doktorom Quarriem z Royal Society. Bohuzial, nikdy sa s autorom knihy osobne nestretol. Uz sme boli na odchode, ale Yvon zrazu vytiahol z vrecka nejaky papier, ukazal ho profesorovi a opytal sa:
"Poznate tento symbol?"
Ani sme nemuseli hadat, co tam bolo nakreslene. Podla profesorovej reakcie to bolo hned jasne. Skocil totiz Yvonovi po krku. Elliott sa ho pokusil zastavit, Adelaide sa rozbehla po pomoc, Katherine sa ho pokusila ovalit lekarskou taskou, ale po niekolkych neuspesnych pokusoch to vzdala, vytiahla flasu eteru, naliala na obvaz a snazila sa pricapit spominany obvaz profesorovi na tvar. Kym sa Adelaide vratila spolu s niekolkymi dalsimi ludmi, podarilo sa nam profesora spacifikovat, aj ked za cenu niekolkych odrenin hlavne na Yvonovi, profesor kludne spal na zemi.
Ked sme vysli von, Elliott a Katherine sa pustili do Yvona, vynadali mu do blbcov aj do niecoho horsieho a nastvane sa rozisli, kazdy k sebe domov. Rano sa Yvonovi ozval jeho kamarat zo Suffolku, vraj cumel na oblohu aspon dve hodiny a nic tam neuvidel. Smutny Yvon teda opat rozoslal listy svojim znamym s tym, ze sa legendarne podujatie rusi. Okrem blbosti sa vsak Yvonovi podarilo spravit aj nieco uzitocne, zasiel za Vincentom Tuckom, nasim starym znamym sukromnym detektivom, a najal ho, aby nasiel Malcolma Quarrieho.
Katherine si z kniznice pozicala Quarrieho knihu, najblizsie tri tyzdne bude mat dost citania na dobru noc.

Nabuduce sa chystame navstivit Alexandra Robyho, precitat mu text na vyvolanie Hastura a presvedcit doktora Highsmitha, ze Alexander by mal pravdepodobne ostat pekne zavrety, nie preto, ze by bol nebezpecny, ale preto, lebo mame silne podozrenie, ze takmer vsetci jeho kamarati zmizli za zahadnych okolnosti, a on je mozno dalsi na rade.

[Rilieh]

Kym sme stihli zajst za Alexandrom, Elliott dostal list, v ktorom mu nejaky W. Gresty oznamoval, ze je to Baconova chyba, ak je Alexander tam, kde je. Bacon je vraj zly muz a nie je to jeho priatel. Odporucal nam ho sledovat v noci 27. novembra, za splnu, a dodaval, ze Coombs by sice mal byt v tu chvilu s Baconom, ale ak ho on osobne poprosi, nebude. Rozbehli sme sa za detektivom Tuckom, ktory, ako sa ukazalo, pokrocil v patrani po Quarriem. Zistil, ze Quarrie bol zenaty, jeho zena sa volala Hillary Hayesova a zosobasili sa v Gloucestershiri. Dalej skontaktoval Quarrieho profesora anglo-saxonskej literatury, profesora Tolkiena ("Treba mu povedat, aby neopisoval nejake dvere na 50 stranach," zahlasila Adelaide.), ktory mu ma preposlat nejake listy, ktore mu Quarrie napisal.
Vsimli sme si, ze Tuck vyzeral znepokojene, ked sa spomenulo Baconovo meno. Ukazalo sa, ze v obdobi, ked sledoval Alexandra, Tuck uvidel nieco podivne. Jeden vecer za splnu Bacon vysiel z domu po pravidelnom sedeni s jeho priatelmi a vydal sa smerom k Regent's Canal. Tuck ho sledoval. Bacon dosiel ku kanalu, pristavil sa pri nejakom bezdomovcovi a uprene sa nanho zahladel. Po chvili Tuck zacul neludsky vykrik, ktory ako keby vychadzal zovsadial. Bacon sa bezdomovca ani len nedotkol a pokojne odisiel. Tuck sa rozbehol k tulakovi. Bol mrtvy, na tvari vyraz hrozy a telo bolo akesi... vysusene, pricom na zemi nebola ani kvapka krvi. Tuck utekal domov a odvtedy na tuto noc radsej nemyslel.
Vo svetle najnovsich udalosti si Elliott povedal, ze by bolo nacase kupit si poriadnu zbran. Opytal sa Yvona, ako je to s povolenim nosenia zbrani a podobne.
Yvon: "Sice presne neviem, ale som si isty, ze nemam povolenie na lov slonov v Londyne. A vidis, pusku mam."

Mali sme este tyzden, nemuseli sme sa teda hned rozhodnut, co spravime 27. novembra. Vybrali sme sa teda navstivit Alexandra v psychiatrickej liecebni. Vyzeral ako obyvajne, ked Adelaide zacala nahlas citat verse na vyvolanie Hastura, zdvihol hlavu a deklamoval spolu s nou. A potom nic.
Vratili sme sa do Londyna a venovali sme sa dalsim stopam. Skusili sme vystopovat povod obeliskov, ale ziaden kamenar, sochar alebo velka spolocnost nic nepoculi o takejto zakazke. Zasli sme na radnicu v Gloucestershiri, uvideli sme Quarrieho sobasny list. Jeho rodina pochadzala odtialto, ale on je poslednym zijucim clenom. O rodine Hayesovcov sme sa nedozvedeli nic. Elliott zasiel k Regent's Canal, aby zistil nieco viac o pripadnych dalsich zmiznutiach tulakov. Hej, obcas nejaky zmizne, ale nik sa o to nestara, mozno spadol do kanala, mozno ho zabasli.
Yvon siel na stretnutie s psychologom (stratil poriadne vela sanity points):
Yvon: V poslednej dobe mi ludia pripadaju ini. Alebo ja som iny. Ich pravidla sa mi zdaju smiesne.
Psycholog: Hmmmmm...
Yvon: A potom je tu ten znak, ten, co tak divne posobi na ludi. Mne nic nespravil, ked som ho zbadal.
Psycholog: Hmmmm...
A takto asi 10 minut. Ked stade Yvon vysiel, na chvilu sa mu zazdalo, ze vidi Zlty znak v dyme na reklame na fajkovy tabak. Zazmurkal, obraz sa ako keby zavlnil a zmizol.

24. novembra sa Katherine vydala do prace, hoci bola sobota. Ked prechadzala jednou ulicou, zbadala na stene napis: "Oci vidia Krala v zltom." Vybrala papier, pero, napisala: "Ake oci?"a pricapila to na stenu pod napis.
GM: Aky Facebook!

Na dalsi den sme sa rozhodli, ze pojdeme do divadla, aby sme sa trochu rozptyili. Davali Krala Leara. Uprostred predstavenia jeden z hercov povedal: "Kral sa vrati tuto zimu.". Ostatni herci sa nanho zacudovane pozreli, ale, ako pravi profesionali, nic nedali najavo a dokoncili predstavenie. Elliott si kupil Krala Leara a overili sme si, ze ta veta v knihe nie je. Katherine sa do divadla vratila na dalsi vecer, znovu si pozrela tu hru a herec uz tu vetu nezopakoval. Po navrate domov mu teda napisala list, v ktorom sa ho pytala, skade pochadzala ta veta ("Vsak nie je v knihe, to by sa nemalo.") a co ma znamenat.

Nadisiel 27. november. Poobede sme sa stretli u Adelaide a preverili sme si nasu vystroj. Yvon mal lovecku pusku a pusku na slony, Elliott cerstvo kupeny revolver, Katherine silnu baterku a zasobu vreckoviek premocenych eterom a Adelaide dva Molotovove koktaily a zapalovac.
Vybrali sme sa k Baconovmu domu. Bola jasna studena noc. V dome sa nesvietilo. Schovali sme sa a cakali, kym Bacon vyjde. Po asi polhodine vysiel, rozhliadol sa, nezbadal nas a vydal sa smerom k Regent's Canal. Sledovali sme ho (Yvon: "Radsej kracajte pomaly po lade ako rychlo po snehu."). Po chvili sa Bacon zastavil pri nejakom tulakovi (Yvon si prilozil lovecku pusku na plece) a zaculi sme ten neludsky skrekot, ktory nam opisal Tuck. Yvon vystrelil a trafil Bacona do ramena. Skrekot ustal a Bacon sa otocil smerom ku nam.
"Coombs, potrebujem vasu pomoc!", vykrikol.
Katherine mu namierila baterku do oci, aby ho oslepila. Bezdomovec utekal prec .Vsimli sme si, ze Bacon nekrvaca. Bud ho teda gulka minula alebo ostala v rane. Bacon vykrocil smerom ku nam. Yvon vystrelil este raz, trafil ho do tvare. Napriek tomu, ze mu chybala polovica celuste, Bacon pokracoval. Elliott zamieril a vystrelil. Urcite ho trafil, ale na veci to nic nezmenilo. Bacon zdvihol ruky a kazdy prst sa zmenil na hada. Adelaide odpadla. Elliott vystrelil este raz, smerom k Mesiacu. Yvon chladnokrvne zamieril este raz a vystrelil. Bacon sa zrutil na zem, ruky sa mu vratili do normalu. Katherine skontrolovala, ze je naozaj mrtvy a zobudila Adelaide. Prehladali sme Baconove vrecka. Mal tam penazenku, zvazok klucov, kamen, na ktorom bol vyryty symbol v tvare hviezdy s okom v strede a pistalku v tvare netvora, co zozral Jenningsa, vyrobenu z kosti. Vsetko sme zobrali, hodili sme telo do kanala a pratali sme sa prec.

Adrenalin nas nenechal na pokoji a rozhodli sme sa prehladat Baconov dom. Cela stvrt spala. Trojposchodovy dom s mrezami na oknach sa zdal byt prazdny. Zacali sme sa prehrabavat v Baconovych veciach. V kuchyni na prizemi sme nasli dvere do pivnice skade siel strasny smrad. Navyse tam bola akasi diera napoly zamaskovana haraburdim. Yvon si obviazal usta utierkou namocenou v octe, pozical si baterku a vplazil sa do diery, zvysni traja stali v pivnici a nervacili. Relativne uzky tunel smeroval stale nizsie a nizsie. Po chvili Yvon zacul nejake fucanie-skrabanie a vycuval stade, ako najrychlejsie vedel. Dieru sme rychlo zapchali haraburdim, dvere do pivnice sme zabarikadovali niekolkymi stolickami a vydali sme sa na poschodie.
Bacon vlastnil vela knih, boli to vlastne jedine starozitne predmety, co sme unho doma nasli. Tri miestnosti na poschodi predstavovali jednu obrovsku kniznicu. Nasli sme klasicke knihy, Shakespeara, Poea, ale aj nejakeho Muza z Tours, Vsetko sa ruca, potom knihu, ktoru Bacon ocividne cital pred odchodom. Bola otvorena na strane, kde sme uvideli rovnake verse, ake boli na obeliskoch: "Vrat sa, Hastur! Ia! Ia!". Vsetky podozrive knihy sme napchal do puzdra na gitaru, v ktorom sa povodne nachadzali Yvonove pusky (vsak to sa nerobi, chodit po Londyne s puskou na slony, nie?) a vosli sme do poslednej miestnosti, ktoru sme este nepreskumali, Baconovej spalne.
Na nocnom stoliku tam podozrivo tikala nejaka vec. Bolo to male, gulate, pokryte divnymi znakmi. Yvon rozrezal vankus, napchal tam tu vec a potom napchal vankus do puzdra na gitaru. Obzerali sme sa po spalni, ked sme zrazu zaculi rachot zdola, ako keby nieco prerazilo dvere. Zamkli sme spalnove dvere (fucanie-skrabanie na schodoch), pred ne sme pritiahli postel (skrabanie na dvere a tazky dych asi 60 kiloveho psa) Yvon a Elliott namierili zbrane na miesto, kde by to nieco, co skrabalo a fucalo, priblizne mohlo byt. Adelaide a Katherine zacali rychlo zvazovat plachty, prikryvky, oblecenie, aby spravili akesi lano. Fucanie-skrabanie zosilnelo. Lano bolo kvazi hotove, uz ho bolo treba iba o nieco priviazat. Vybrali sme si masivnu skrinu, posunuli sme ju k oknu (zvuky zoslabli, tvor ako keby odisiel) a horko-tazko sme to lano o nu priviazali. Elliott siel dole prvy, potom Adelaide, Katherine a nakoniec Yvon. Kym sa Yvon spustal dole, Elliott si vsimol nejaky velky tien pohybujuci sa na prizemi.
Ked sme boli vsetci dole, Adelaide nerozhodne podisla k "lanu" a niekolkokrat zatahala. Nepovolilo.
"Ktovie, co tam vsetko je," povedal Elliott.
"Mas pravdu," prisvedcila Adelaide, vybrala jeden Molotovov koktail, zapalovac a zapalila lano vyrobene z bielizne. Ani sme sa neobzreli, utekali sme prec, zamkli sme vonkajsiu branu, kluce sme hodili do kanala. Teraz sedime u Adelaide a nevieme, co bude dalej. Stopy sme zahladili perfektne, tym sme si isti. Najlepsie bude, ak Elliotta poveria, aby o poziari napisal.

[Rilieh]

Po poslednych udalostiach sa snazime vratit k akemu-takemu normalnemu zivotu. Katherine a Elliott isli do prace (Elliotta hned poverili pisanim clanku o poziari, Katherinin papier zo steny zmizol – "Cenzurovali ma!"). Yvon sa vratil na miesto poziaru, aby sa pozrel, ci tam nenajde neidentifikovatelne psoidne pozostatky, ale sa ani len nedostal dovnutra, hlavna brana sa zakliesnila a nedalo sa s nou pohnut.
Usudili sme, ze po tom, co sa stalo, budeme potrebovat zbrane. Elliott a Adelaide si zaobstarali buchacky, Yvon si prakticky zmenil dom na pevnost s mrezami na oknach a spevnenymi dverami, Katherine si v praci nasla volnu chvilku a nabrala do striekaciek formaldehyd, kyselinu na cistenie pristrojov a podobne veci. Len dufa, ze ju nezastavi nejaky policajt.

Vzapati dostal Elliott dalsi list od Willliama Grestyho (napisal aj svoje krstne meno), v ktorom nam dakoval za odstranenie Bacona a blabolil nieco o starom anglickom bohovi plodnosti Shubnigoratthovi. Spomenul aj to, ze po otcovej smrti ma zdedit Atkinson Place a ze Quarrieho manzelka pochadzala z Nugovej farmy. Tie nazvy nam vsak ani po dalsom patrani nic nehovorili.
Medzitym do mestskej marnice doviezli dva nezvycajne pripady – tulaci z okolia Regent's Canal, ktorych nasli toto rano, absolutne vysusenych. Katherine presvedcila sudneho lekara, aby sa podielala na pitve. Vysledky vsak boli biedne: jeden mal zlomenych par rebier na lavej strane, ako keby ho niekto udrel do hrude tehlou alebo niecim podobnym, druhy bol okrem vysusenia v poriadku. A na tvari mali vyraz hrozy. Podobne opisoval Baconove obete Vincent Tuck. Ale Bacon je mrtvy! Vlastnorucne sme ho zabili a hodili do kanala! Znepokojena Katherine sa spojila s Elliottom, ktory hned naverboval Yvona a hnali sa k Regent's Canal.
Porozpravali sa s miestnymi tulakmi, hej, tych dvoch nasli pri kanali, obcas tam spavali. Ci tam bol este niekto? Nie, pri vode je vacsia zima, nik iny tam neprespaval. Yvon a Elliott sa rozhodli, ze tam ostanu na noc kym Katherine a Adelaide vyrazili do Herefordshire, na pojednavanie tykajuce sa pripadu Alexandra Robyho.

Pojednavanie dopadlo lepsie, ako sme cakali, dokonca aj doktor Highsmith zdrahavo privolil, ze Alexander este nie je pripraveny opustit Liecebnu svatej Agnes. Bol pritomny aj Graham, ktory bol s rozhodnutim velmi spokojny, rovnako ako aj Adelaide a Katherine, ktore sa potom vratili do Londyna. V Londyne sa nestalo absolutne nic, pri kanali bolo ticho, Elliott a Yvon sa vratili premrznuti a bez nicoho.

Na dalsi den bola na titulnych strankach novin sprava: Pacient Liecebne svatej Agnes zavrazdeny. Jedna sa o isteho Alexandra Robyho, brata uspesneho bankara Grahama Robyho. Bol zavrazdeny vcera poobede, prave pocas pojednavania, kde sa malo rozhodnut, ci ostane u svatej Agnes alebo ci ho premiestnia inam. Alexander bol dobodany na smrt vo svojej vlastnej izbe. Vrazedna zbran, noz z kuchyne liecebne, sa nasla vo vedlajsej izbe obyvanej Luciusom Hariwellom. Lucius nemal kazajku, dvere jeho izby boli otvorene a pri jeho posteli lezal noz. Zmizli aj dvaja zdravotnici, Evans a Clarke, jeden z nich je mozno zraneny.
Hned sme sa spojili s Highsmithom, Alexandrova izba nastastie este nebola upratana. Yvon stihol zajst za istym starozitnikom a poprosit ho, aby mu vyrobil kopiu pistalky, ktoru sme nasli u Bacona. A povedal mu, nech ju, preboha, neskusa. Potom sme naskocili na prvy vlak a vyrazili sme do Wobly. Highsmith nam povedal najnovsie spravy: mrtvy nie je Alexander, potvrdil to Graham, pretoze hoci bola tvar znetvorena, chybali stopy po predoslych zraneniach, napriklad velka jazva na predlakti. Predpoklada sa teda, ze zavrazdeny bol Clarke, kedze bol blondavy ako Alexander.
Alexandrova izba vyzerala strasne. Vsade plno krvi, Katherine si vsak vsimla, ze jej je tam privela, nebola teda zranena iba jedna osoba (co sa zhodovalo s novinami, jeden zo zdravotnikov vraj bol zraneny). Chybala jedna z knih, do ktorej si Alexander robil poznamky, From Our Ghostly Enemy od Anglicana Gravesa. A v stene, ktora oddelovala tuto izbu od Hariwellovej, bola mala dierka. Yvon do nej zasepkal:
"Lucius, pocujes ma?"
"Kto je tam?" zaznela ticha odpoved.
"To je Alexander."
"Ako to? Diabol ta nezabil?"
Hariwell bol v liecebni uz desat rokov, kvoli demencii po autonehode. Yvonovi sa z neho podarilo vytiahnut, ze diabol vcera vosiel do Alexandrovej izby, Lucius zacul vykriky, potom diabol vosiel aj do jeho izby, strasne krvacal, ale hodil mu jeho "ruku", vyslobodil ho a povedal: "Na tvoje dielo ti treba sedem dni, ja moje spravim za pat.". Lucius takisto hovoril o Evansovi ako o Ucnovi v bielom (Alexander, ked sme ho prvykrat uvideli, vravel, ze Kral v zltom je nazyvany aj Ucen v bielom).
Yvon: Hej, a su tu aj ini typkovia v bielom, ti, co davaju lieky, to su tiez Ucni v bielom?
Lucius: Nie, to su lekari.

Vypytali sme si Evansov spis, nastupil vraj v oktobri 1927; predtym pracoval v inych psychiatrickych liecebniach. Yvon zavolal do poslednych dvoch, kde pracoval, nikde o nom ani len nepoculi. V spise bola aj jeho adresa, isli sme ho teda navstivit. Dom bol zamknuty, vsetky veci stade boli prec, a nie velmi dlho, nebola tam napriklad hruba vrstva prachu. Nasli sme dva listy, jeden adresovany Evansovi, dalsi Montaguovi A.H. Edwardsovi, akesi predlzenie citatelskej karty v kniznici. Prehladali sme Edwardsov (kedze toto bolo ocividne jeho prave meno) dom, v kupelni sme vsak natrafili na nieco odporne. Samotna dlazka bola presiaknuta krvou, urcite z viacerych obeti. Bolo to klzke, cierne a boli sme stastni, ze s nami nie je Adelaide (ostala v Londyne, aby dokoncila nejaku pracu), kedze ma zvyk odpadavat.
Zasli sme na policiu, vyzerali asi rovnako schopne ako opilec-detektiv Vincent Tuck, ale povedali, ze spustia patranie. Katherine sa isla porozpravat so sudnym lekarom, co robil pitvu, pitevna sprava vsak nic nevysvetlovala. Lekar si vsak pamatal, ze v novembri 1927 sa stalo nieco podobne. Iny zdravotnik, Cuthbert Yates, bol zavrazdeny velmi podobnym sposobom, dobodany na smrt v izbe Luciusa Hariwella. Vrazedna zbran sa nikdy nenasla, Hariwell mal kazajku, pripad je nevyrieseny. A bolo tam velmi vela krvi, policajti dali urobit rozbor, aby zistili krvnu skupinu. Boli dve, A a B (Yates bol B). A aj teraz dali spravit ten rozbor, ale bola tam iba skupina A. Evansovu ani Clarkovu skupinu bohuzial nepozname, vieme ale, ze v noci, ked zomrel Yates, mal sluzbu aj Evans.

Na dalsi den sa Elliott a Yvon vratili do Londyna, kde zistili, ze nasli dalsich dvoch vysusenych tulakov. Elliott zasiel do redakcie casopisu, kde pracoval, a dal zverejnit Edwardsove a Alexandrove fotografie, ak ich niekto videl, ma sa mu vraj ozvat. A potom vyrazili k Regent's Canal, obaja poriadne vyzbrojeni. Schovali sa v tieni nejakej malej budovy a cakali. Po chvili zaculi suchtave kroky, opatrne sa priblizili a zazreli nieco. To nieco bolo vyssie a rozlozitesie ako priemerny muz, bolo cudne neforemne, pokryte zivym masom a v divnych uhloch z toho trcali kosti. Ako zla pokrkvana maska sa dala rozlisit Baconova tvar.
Obaja do toho vyprazdnili zasobniky, ta vec si ich vsimla az prineskoro. Hlavne Yvonova puska na slony pomohla k tomu, aby sa ta vec zrutila na zem. Priblizili sa k nej, Elliott tomu do hlavy vyprazdnil dalsi zasobnik a Yvon vytiahol lovecky noz a odrezal tomu hlavu. Telo sa zmenilo. Opat to bol Bacon. Clovek. Elliott a Yvon si vsak povedali, ze ta vec sa iba tvari, ze je clovekom, aby ju nechali tak. Telo poliali benzinom a zapalili.
Ako sa vracali z nabrezia, Elliott si spomenul, ze v novinach cital nieco o prepadnuti starozitnictva. Yvon sa priznal, ze prave tam nechal pistalku, aby mu starozitnik spravil kopiu. Rychlo zastavili na rohu a bezali sa tam pozriet. Rozbite sklo, vsade krv, policajne upozornenie: Miesto cinu, nevstupovat! Yvon to ignoroval a siel dovnutra, kym Eliott nervozne postaval pred obchodom a daval pozor. Yvon rychlo nasiel pistalku a obaja sa pratali prec.

Adelaide a Katherine ostali vo Wobly, aby zistili, akym smerom sa ubeha vysetrovanie. Policajti dali spravit krvny rozbor dlazky Edwardsovej kupelne, bola tam iba skupina A, ale poriadne vela skupiny A. Dom aj zahradu podrobne prehladaju, ak nieco najdu, daju nam vediet.

Ako uz to byva zvykom, vsetci sme sa na dalsi den stretli u Adelaide a vymenili sme si posledne novinky. Elliotta poverili pisanim clanku o zvlastnej vrazde starozitnika Bacona, policia zatial nic nevie. Nechapu, naco ho niekto zabil minimalne dvoma strelnymi zbranami, odrezal mu hlavu a podpalil. Zistili sme aj jeden detail o Edwardsovi: v rokoch 1905-1907 studoval v akademii umenia Slade. Diplom vsak neobhajil. Ci nam to na nieco bude, uvidime nabuduce.

[Rilieh]

Po poslednej mierne sialenej akcii sme sa opat na chvilu zahrabali do kniznice, len aby sme zistili, ze o Edwardsovi sa stale nic nevie, jeho byvali profesori si nanho velmi nepamatali, bol to vraj velmi uzavrety clovek, ktory mal talent, ale zahadne zmizol tesne pred zaverecnymi skuskami. Nechali sme teda Londyn Londynom a vyrazili sme do Clare Melford, prislo nam to totiz ako najlogickejsie miesto, kam by sa Edwards s Alexandrom mohli uchylit.

Prekvapenia nas cakali hned v hostinci, kde sme sa ubytovali. Byvaly hostinsky odisiel zhruba pred tyzdnom a podnk predal za babku, hoci ocividne mu na nom velmi zalezalo a svojho casu zan dal poriadne peniaze. Novy hostinsky je z vedlajsej dediny, toho stareho nepoznal. Dedincania mali na byvaleho hostinskeho jednotny nazor: zdrzanlivy chlap, ziadna rodina, ziadni priatelia. Hoci odisiel narychlo, ocividne si so sebou vsetko zobral, novy hostinsky nasiel v jeho izbe len jednu malickost. Co za malickost? Och, iba taku pistalku. Ked nam ju ukazal, byvaly hostinsky Dick Blair sa hned pridal do zoznamu podozrivych. Bola to taka ista pistalka, aku sme nasli v Baconovom dome. Nastastie ju tento hostinsky nepouzil. Pistalku sme zobrali s tym, ze ju majitelovi vratime, ak si ju vypyta, pozname vraj cloveka, co ma taku istu, snad si ju kupili v rovnakom obchode.

Zasli sme sa pozriet aj na Jennigsov pozemok, ktory prikryvala hruba vrstva snehu. Obrovske obelisky tam uz neboli. Podla mala stop, co bolo vidiet, sme usudili, ze niekto ich odvliekol smerom k ceste veducej do Cambridgu asi pred tyzdnom alebo dvoma. Spojili sme sa s rodinou zosnuleho, oni vraj tie obelisky ani len nevideli, ked si boli obzriet pozemok, ked sa rozhodovalo o dedicstve. Velmi sa o ne nezaujimali, neboli totiz zaznacene v spise majetku neboheho.

Obelisky su teda fuc a my sme stratili dalsiu vzacnu stopu, ktora by nas mohla viest k dolapeniu Edwardsa. Vratili sme sa do Londyna. Elliott sa prehrabaval v knihach, ktore sme nasli u Bacona. Jedna z nich, Kodex Turner, obsahovala text, ktory sme videli na obeliskoch, Elliott sa teda zameral specialne na nu. Dozvedel sa, ze American Turner spolu so svojim timom objavili tento text napisany na medenych tabulkach v Guatemale, prelozili ho a potom publikovali. Podla nich islo o zbierku modlitieb a prosieb k davnym guatemalskym bohom. Spominal sa tam aj akysi ochranny ritual, ktory mal poskytnut urcitemu objektu, najlepsie zvonceku, moc ochranit jeho majitela pred urieknutim. Hned sme si spomenuli na zvoncek, ktory sme nasli u Bacona. Nevedeli sme, ci uz bol podrobeny ritualu alebo nie, ale pre istotu si ho Adelaide zobrala do kabelky.

Katherine navrhla, aby sa isli pozriet do domu, kde boli zavrazdeni Alexandrovi pribuzni. Ak je stale neobyvany, poskytlo by to Edwardsovi idealnu skrysu. Smola. Graham dom predal akonahle cela vrava okolo toho utichla a novi obyvatelia nam potvrdili, ze Robyovci tam nic nenechali. Ani Graham nenasiel nic zvlastne vo veciach, ktore patrili jeho bratovi, otcovi a sestre.

Uz sme boli trochu znechuteni z toho, ako sa nam mnozstvo stop zrazu zredukovalo na prakticky nic, ked jeden Elliottov kolega mu dal Baconov nekrolog publikovany v Casopise okultizmu. Autor, ktory pouzival pseudonym, pisal, ze Bacon, ked bol este nazive, patril do toho isteho klubu okultizmu ako on sam aj Edwards. Elliott sa vybral do redakcie casopisu a ziadal o stretnutie s autorom clanku. Ten vraj akceptuje iba jedneho navstevnika, ale je ochotny sa s nim pozhovarat. Elliott tam teda siel, zvysni clenovia skupiny sa v spionskom duchu usadili v nedalekej kaviarni. Autor clanku sa volal Alester Crowley, bol to trochu neprijemny, ale istym sposobom fascinujuci muz stredneho veku. Zaujimal sa o okultizmus, bol clenom klubu Zlaty usvit, do ktoreho patrili aj Edwards a Bacon. O Edwardsovi sa vyjadroval so znechutenim, ten sa vraj vydaval za Lairda (lorda po skotsky) z Mullardochu, ale kedze samotny Crowley patri do skotskej slachty, velmi mu neveril. O Edwardsovi vedel iba to, ze obcas chodieval do Rima, kde patril do Bratstva Zlteho znaku. Crowley tam raz siel s nim, ale Bratstvo bolo mimoriadne nudne, nerobilo vraj nic ine okrem toho, ze kazdy tyzden sa stretavali a predvadzali divadelnu hru Kral v zltom. Och, mimochodom, Edwards sa mu pred tyzdnom ozval, Crowleyho jeho list vsak nezaujal, neodpovedal nan a zahodil ho.
Elliott zaskripal zubami a zacal rozpravat o pripade, na ktorom pracujeme. Vytiahol aj zvoncek a pistalku, o ktore Crowley prejavil celkom zivy zaujem (uz sme sa bali, ze pistalku pouzije), ale nakoniec obidva predmety Elliottovi vratil. Zaujem prejavil aj vtedy, ked mu Elliott spomenul "jeho priatelku doktorku". Stretnutie sa skoncilo tym, ze Crowley pozval Elliotta aj s jeho priatelmi na vecierok, ktory sa bude konat buduci tyzden.
Ked Elliott vysiel von, pre istotu si preveril, ci ma vsetky veci. Mal ich vsetky.

Nabuduce sa teda chystame na vecierok pana Crowleyho. Medzitym mame v umysle vyhladat istu nemecku knihu, ktora podla Crowleyho obsahuje informacie o Nugovej farme, Nug bol totiz starym bohom plodnosti.

Nasa skupina si vytvorila celkom vtipny slang tykajuci sa zbrani. Zacalo sa to tym, ze Yvon prenasal svoje pusky v puzdre na gitaru. Teraz nase konverzacia pred akciou vyzeraju takto:
"Yvon, mas gitaru?"
"Hej, mam."
"Super, ja ta sprevadzam na ukulele."
"Pockajte, a moja flauta?"

[Rilieh]

Nejakym zazrakom sa nam podarilo stretnut a odohrat este jedno sedenie Call of Cthulhu. So vsetkymi informaciami, co nam dal pan Crowley, sme samozrejme okamzite vyrazili do kniznice. Na nase obrovske sklamanie sme nenasli absolutne nic ani o knihe, kde sa spominala Nugova farma ani o samotnom Crowleym alebo klubu Zlaty usvit. Katherine napadlo pozriet sa na rodokmen skotskych slachticov z Loch Mullardoch. Islo o rodinu Montagueovcov, co bolo Edwardsovo priezvisko, ako sme sa dozvedeli v akademii umenia, ktoru navstevoval. Edwards bol teda skutocnym skotskym slachticom, aspon podla priezviska. Na druhej strane sme nenasli ziadneho Crowleyho a usudili sme, ze na Edwardsa pravdepodobne iba ziarlil, ked vyhlasoval, ze pochybuje, ze by Edwards bol slachticom.
Traja clenovia skupiny sa teda rozhodli, ze na dalsi clen vyrazia do Loch Mullardoch, Katherine chcela ostat v Londyne, chcela totiz napisat list istemu profesorovi okultizmu (tomu, komu Yvon ukazal Zlty znak a potom sme sa s nim pobili rovno v aule) a poprosit ho o nejake informacie o Zlatom usvite.

Na dalsi den rano vsak Katherine dostala odkaz od Delie Morrissonovej, byvalej Alexandrovej snubenice. V ten isty den, velmi skoro rano, sa jej vraj Alexander ozval, prilozila aj maly odkaz, krory od neho dostala. Pisalo sa tam, ze Alexander odisiel k Edwardsovi do Skotska a prosil Deliu, aby sa k nemu pripojila, budu sa vraj diat obrovske zmeny a uvidi, ze nehovoril do vetra. Katherine rychlo dopisala list profesorovi, vhodila ho do schranky a rozbehla sa na stanicu, kde si uz ostatni kupovali listky na prvy poobednajsi vlak.
Cesta mala trvat zhruba desat hodin so zastavkou v Manchesteri a nemali sme pricestovat rovno do Loch Mullardoch, ale do nedalekeho relativne velkeho mesta, Inverness. Cesta prebiehala pokojne, ale po zastavke sme si vsimli nervozneho muza, ktory sedel sam, pozeral do okna a pohraval sa s pistalkou. S takou istou, aku sme mali my (jednu sme zobrali so sebou, dalsiu sme nechali u Yvona). Yvon sa zdvihol, podisiel k muzovi a opytal sa:
"Pan Gresty?"
Muz nadskocil, znervoznel este viac. "Nie, nie."
"Prepacte, s niekym som si vas pomylil."

Hodnu chvilu sme sedeli a radili sa. Potom sa Katherine postavila, akoze ide na zachod, cestou na svoje miesto sa letmo pozrela na nervozneho chlapika.
"Pane, nie je vam dobre? Som lekarka, mozem vam pomoct."
"Nie, nie, dakujem, som v poriadku."
Katherine sa odhodlala na zufaly krok: "Pekna pistalka. To je uz druha, co vidim."
A konverzacia zacala. Ten pan, ktory sa mimochodom volal Henry Lister, tiez isiel do Loch Mullardoch, pozval ho tam Edwards (Katherine sa predstavila ako Alexandrova priatelka). Ide vsak neskoro, mal tam byt uz pred dvoma dnami. Na stanici ho vraj maju cakat a spoznaju ho podla pistalky, ktoru ma mat na viditelnom mieste. Pan Lister bol vsak viditelne znepokojeny a Katherine udrela na citlivu strunu, ked povedala, ze sa citi uplne stratena a ze vobec nevie, ci robi dobre, ked odpoveda na Alexandrovo pozvanie. Pan Lister si tiez nebol uplne isty, aj keby ho tam vraj cakali, este nevie, ci s nimi pojde. Potom uz konverzacia nikam neviedla, Katherine nechcela prezradit, kolko toho vie, a tak sa vratila na svoje miesto.
Yvon sa siel poprechadzat vo vlaku a nahlasil, ze nevidel ziadnych dalsich ludi s pistalkami.
Ked sme dorazili do Loch Mullardoch, vo vlaku ostalo iba okolo 50 ludi. Vystupili sme medzi poslednymi a Elliott zazrel Listera, ako rychlo kraca k vychodu zo stanice. Opatrne sme ho nasledovali. Chvilu ostal len tak stat, potom vykrocil do nejakej malej ulicky. My sme sa vydali do hotela, boli tri hodiny rano a jedine, co sme chceli, bol poriadny spanok.

Rano Katherine zasla do miestnej kniznice, aby vyhladala nejake informacie o rodine Montagueovcov. Edwards bol poslednym zijucim dedicom Loch Mullardoch, jeho rodicia zomreli prirodzenou smrtou pred par rokmi, aspon tolko sa pisalo v novinach.
Rozhodli sme sa zajst na policiu a poprosit ich o pomoc. Koniec koncov, Alexander je podozrivy z vrazdy svojich pribuznych a Edwards je v podstate takmer usvedcenym vrahom viacerych ludi. A mame aky-taky dokaz, ze sa nachadzaju prave tu. Policajti si nas vypoculi, zavolali do Wobly, kde im potvrdili nase slova. Naznacili sme, ze je tam dusevne chory clovek, ktory sa moze spravat nevyrovnane, aj to, ze sa tam podla vsetkeho kona akesi zhromazdenie. Dohodli sme sa, ze sa o hodinu stretneme v Loch Mullardoch, tolko casu potrebovali policajti, aby sa pripravili a my, aby sme si pozicali auto (Yvon si totiz chcel doniest gitaru a pochybovali sme, ze by sa to policajtom pacilo).
Isli sme sa poobzerat, kde by sme si mohli pozicat auto. Bohuzial, to malo aut, co tu bolo, uz bolo vypozicanych. Pred dvoma dnami sem totiz prislo vela ludi a pozicali si vsetkych 15 aut. Nie, este ich nevratili. Vratili sme sa teda na policiu s tym, ze nemame auto, ale mame priblizny pocet osob, ktore by sa mohli v Loch Mullardoch nachadzat.
Zhruba o stvrthodinu sme vyrazili natlaceni v policajnej dodavke, devat policajtov vratane sofera a my styria. Posily mali dorazit o taku polhodinu. Yvon si predsa len doniesol gitaru a ubezpecoval policajtov, ze bude strielat, iba ak mu prikazu. Asi na polceste sme si vsimli, ze v lese je mimoriadne ticho, vobec nic nepocut. Ked zrazu – TRESK. Kdesi za nami. Ako keby padali stromy. Sofer zastavil dodavku, vyliezli sme von a obzerali sme sa po okoli. Elliott sa ozrel na oblohu a uvidel nieco. To nieco bolo velke asi ako polovica poriadneho autobusu a podobalo sa to na velky balon. Pohybovalo sa to smerom od Loch Mullardoch a plachtilo to v rovnakej vyske, ako koruny stromov, zachytavajuc sa o ne. Yvon vytiahol dalekohlad, prizrel sa a ostal stat s otvorenymi ustami.
"Vsetci dovnutra!", zavelil Elliott. Katherine a Adelaide schmatli Yvona a vtiahli ho naspat do dodavky.
V dodavke Yvon ostal hodnu chvilu sediet a iba hladiet do prazdna. Jeden z policajtov, ktory tu vec tiez videl, vyzeral neisto a znepokojene. Katherine k nemu podisla:
"Nestracate rozum. To, co ste videli, pravdepodobne naozaj existuje. Videli sme urcite veci, ktore boli rovnako neuveritelne, ako toto tu."

Dorazili sme do Loch Mullardoch. Na nadvori stali zasnezene auta, vo vnutri nebol nikto. Od jazera, ktore sa nachadzalo za Mullardoch House (v podstate velky kamenny lovecky zamok) sa zniesla biela hmla. Viditelnost sa zhorsila. Hmla okolo nas zhustla, uz sme nevideli ani Mullardoch House. Vlastne sme ho nevideli, lebo medzi nami a budovou vyrastla obrovska biela brana. Nedala sa obist. Neisto sme vykrocili dopredu. Akonahle sme presli branou, hmla zmizla. Ocitli sme sa v meste, ktoreho architektura pripominala sedemnaste alebo osemnaste storocie. Po zasnezenom Skotsku sme sa citili prijemne, bolo teplo. Na nocnej oblohe svietili hviezdy. Kdesi v dialke sme poculi rozpravajucich sa ludi. Otocili sme sa naspat k brane – ktora tam uz nebola, na jej mieste stal maly domcek. Dvere boli poodchylene a vovnutri sa svietilo.
"Otvorte, policia!", zaklopal na dvere jeden policajt. Ziadna odpoved. Vosli sme dovnutra. Nikto. Na poschodi bolo na hacikoch uhladne zavesenych 13 masiek. Jedna z nich zobrazovala lisku, dalsia Marie Curieovu, co boli masky v podstate urcene pre Adelaide a Katherine (to boli totiz ich kostymy, ktore by si vybrali, ak by isli na karneval). Potom tam boli benatske masky, maska anjela, cisto biele masky... Vsetci sme si jednu zobrali, policajti sa na ne sice udivene pozerali, ale vzali si ich.
Ked sme vysli von, uz bol den, na oblohe bolo vidiet dve slnka a nejake formy. Yvon sa lepsie prizrel a potvrdil nam, ze su to prisery, ktore roztrhali Jenningsa. Nebolo pochyb – boli sme v Carcose. Nasadili sme si masky, pamatali sme si totiz, ze v divadelnej hre Kral v zltom vsetci obyvatelia mesta mali masky na pocest Cudzinca.
Usudili sme, ze by bolo dobre, ak by sme aspon trochu oboznamili so situaciou policajtov. Velmi nam neuverili, vsak kto by uveril tomu, ze sa nachadzame v inom svete, kde su na oblohe dve slnka. Nakoniec uspel Yvon, ktory ich presvedcil, aby si nasadili masky, s tym, ze prisery na oblohe utocia na vsetko, co im pride zvlastne a v tomto meste je zvlastne nemat masku. Obzreli sme sa okolo nas. Ulice sa zmenili! Vobec to nevyzeralo ako ulica, z ktorej sme vosli do domu. Pozreli sme sa na seba a vykrocili sme smerom ku hlasom, ktore sme stale poculi rovnako dobre.
Prave sme zahybali za roh, ked styria policajti, ktori kracali vpredu, jednoducho zmizli. Zastavili sme sa.
"Heeeeej, kde ste?", zacali sme kricat. Vsimli sme si, ze nase hlasy sa neozyvali.
"Vsak pred vami! A vy ste kde?"
"Za vami!!!"
Stale sme na seba kricali, ked sme dorazili na velke namestie. Boli tam honosne domy s velkymi oknami a dverami, ktore sa nachadzali asi desat metrov nad zemou. V domoch boli ludia, vsetci zamaskovani, jeden z nich ukazoval niekam ponad nase hlavy. Pozreli sme sa tam a uvideli sme vysoku postavu v bielom, ktora sa podobala na Cudzinca z divadelnej hry, ako mizne v dialke. Ked sme sa otocili naspat, uz tam nik nebol, ostal iba jeden clovek, ktory zakrical: "Uz idem!" a uz sme ho nevideli.
Uvedomili sme si, ze styria strateni policajti nam uz nedpovedaju. Nechceli sme stratit este viac ludi, preto Adelaide rozviazala maslu, ktoru mala na korzete, niekolki policajti pridali snurky do topanok a vytvorili sme si improvizovane lano, za ktore sme sa mohli vsetci drzat. Pokracovali sme dalej, dalsi roh, tentokrat zmizli traja policajti, ktori boli vzadu. Ten, co bol pred nimi, mal v ruke celu snurku, jeho kolegovia sa jednoducho vyparili.
"Kde ste?", zakricali sme. "Pustili ste snurku alebo co?"
"Nie, nie, snurku stale mame. Celu snurku."

Tu nam doslo, ze sa stale na seba musime pozerat, inak zmizneme rovnako ako miznu a menia sa ulice. Vytvorili sme kvazi obdlznik, aby kazdy mal aspon dvoch ludi, ktori sa nanho pozeraju (tu sme sa citili ako v dieli Blink z tretej serie Doctor Who). Po chvili nam uz ani traja policajti neodpovedali. Dorazili sme k malemu potociku s mostikom. Za nim stal dom, do ktoreho prave vchadzal Cudzinec! Ale samozrejme, kym sme presli na druhu stranu, nepozerali sme sa stale na dom, tak zmizol a na jeho mieste bolo male namestie.
Kompletne strateni, pokracovali sme dalej a po chvili sme dosli do akejsi obdoby rimskeho amfiteatru. Zdalo sa, ze divadlo sa stale pouziva, ziadni divaci tam vsak neboli. Spoza javiska sa zrazu ozvali vystrely modernej zbrane a jeden policajt sa zrutil na zem. Katherine sa nanho rychlo pozrela. Mrtvy. Jeho kolega, jediny policajt, ktory este ostaval, uplne stratil hlavu a rozbehol sa dopredu. Kym sme stihli zareagovat, dobehol k javisku, zaculi sme dalsie vystrely. Ked sme tam dobehli aj my, zdrzali sme sa, aby sme zobrali zbran mrtveho policajta, utocnik uz bol takisto mrtvy. Rychlo sme ho prehladali. Mal zbran a zasobnik, takisto penazenku a doklady na meno Quentin Spence. Vsetko sme zobrali a rychlo sme nakukli za javisko. Bolo tam dalsie telo. Podla masky a oblecenia to bol zrejme jeden z obyvatelov Carcosy. Po chvili vahania mu Yvon zlozil masku. Bol to muz stredneho veku, zastreleny pravdepodobne Spenceom, leziaci v kaluzi krvi.
Rychlo sme sa pobrali prec. Ale este predtym sme zobrali policajtovi zbran a ukazali sme mu Zlty znak, ktory Adelaide narychlo nacrtla. Jeden nikdy nevie. Policajt sa zrejme prestal pokusat nieco pochopit a robil, co sme mu vraveli. Zbran sme mu vratili a pokracovali sme v bludeni po meste.
Dosli sme na maly kopec, z ktoreho bol vidiet velky vyzdobeny palac, ktory nevyzeral, ze by bol daleko, ale to sme sa uz prestali spoliehat na nase zmysly. Pamatali sme si, ze Cudzinec siel do palaca, preto sme sa tam vydali aj my. Katastrofa. Stratili sme sa v nemoznom labyrinte neustale sa meniacich uliciek. Uz sme zacinali byt zufali, ked sme natrafili na skupinu maskovanych obyvatelov mesta. Presli okolo nas, ocividne v dobrej nalade, trochu podnapiti, len jeden z nich sa zastavil, zlozil si masku (bol to mlady muz) a predstavil sa:
"Dobry den, ja som Noss!" Nehovoril po anglicky, ale rozumeli sme mu. Ked sme mu odpovedali, hovorili sme po anglicky a on nam takisto rozumel.
Dozvedeli sme sa, ze do mesta prisiel Cudzinec a preto maju vsetci masky. Opytali sme, kde sme. Vraj sme v meste Ithil. Ten nazov sme uz poculi, mesto sa tak volalo predtym, ako bolo premenovane na Carcosu. Ci su tu nejaki cudzinci okrem Cudzinca? Pred par hodinami videl nejakeho blondaveho muza v Muzeu soch, zarazilo ho, ze nemal masku. Samozrejme, moze nam ukazat cestu, Ithil je velke mesto a lahko sa tu da stratit. ("Ale nehovor!", zareagoval hrac Elliotta.)
Noss nas teda sprevadzal do Muzea soch. On sam do Muzea casto nechodi, pracuje s kozou, velmi sa to s jeho pracou neviaze, len teraz, ked sa oslavuje... Pri vchode do Muzea nas cakalo neprijemne prekvapenie: sest okridlenych netvorov, tri z kazdej strany. Nehybali sa.
"Su to sochy?", opytala sa Katherine.
"Pravdepodobne, vsak je to Muzeum soch," odpovedal Noss.
"Ako sa tie bytosti vlastne volaju?"
"Byakhee."

Ked sme vchadzali do muzea, Yvon si vsimol, ze dvaja byakhee nas sleduju, ostatnym vsak nic nepovedal. V muzeu bolo ticho, ziaden navstevnik, len tabuky s upozornenim, za sa vystavenych soch nemame dotykat. Zbadali sme tam dve zobrazenia New Yorku, New York dvadsiatych rokov a potom ocividne tiez New York, ale taky, aky ho nik z nas nevidel, s akymisi vysokymi budovami. Dalej sme tam nasli hlinenu sochu, ktora sa podozrivo podobala na Yvona. A v jednej kancelarii na gauci spal blondavy muz. Ked sme vosli dnu, zobudil sa a pozrel sa na nas. Bol to Alexander.
Zacali sme sa s nim rozpravat. Bol celkom pokojny a pri zmysloch. Pamatal si na svatu Agnes aj na Edwardsa, ktory sa vydaval za Evansa. Priznal sa, ze je zodpovedny za smrt svojho otca a sestry. Mal totiz pistalku, ktorou sa daju privolat byakhee a ten, kto ich privola, im moze dat jeden prikaz. Alexander bol nahnevany na svojho otca, prikazal im teda, aby nanho zautocili. A co jeho sestra?
"To do planu nepatrilo."
A nemame sa obavat, byakhee pred vchodom do muzea su jeho strazcovia.
Dozvedeli sme sa, ze dlhe roky pracoval na zaklinadle, ktorym by sa Carcosa dala privolat na zem. Teraz sa mu to podarilo a chce v tomto krasnom meste ostat. Sklblo nim, ked sme povedali, ze Edwardsovi kamarati tu pobehuju a zabijaju obyvatelov jeho krasneho mesta. Ked sme mu vyrozpravali, co Edwards a Bacon pachali v Anglicku, ozelenel.
"Obavam sa, ze Edwards sa chysta dopustit strasnej chyby. Myslel som si, ze po fiasku v Clare Melford s tym prestane."
Postupne sme z neho vytiahli, ze devat zubov, devat obeliskov, bolo potrebnych na privolanie Carcosy na zem. Skusili to v Clare Melford, nepodarilo sa to, jeho zaklinadlo nebolo dokonale. Edwards vsak mal ine plany. Chcel privolat Hastura, Krala v zltom, ktory je akousi vyssou bytostou. Co vsak Edwards nechape, je to, ze takymto sposobom sa neda privolat Hastur, ale iba jeho destruktivna podoba.
"Ak by Hastur prisiel na zem v takejto podobe, to by bol pravdepodobne koniec. Koniec vsetkeho."

Alexander nam prezradil, ze Edwards uz pravdepodobne zahajil ritual v kralovskom palaci, je vsak mozne, ze by sa to este dalo zastavit. Noss suhlasil, ze nas odprevadi k jazeru, stade nam vraj staci naskocit na cln a dopravit sa k palacu. A policajt nicomu nerozumel, ale aj tak siel s nami.

Apokalypsa (alebo nie) sa teda odohra nabuduce, cize koncom augusta-zaciatkom septembra IRL.

[Rilieh]

Po niekolkomesacnej prestavke sme sa konecne odhodlali na zachranu sveta.
Vsetci, teda 4 clenovia druziny, Alexander Roby, policajny sef a obyvatel tohto mesta Noss, vyrazili k jazeru, na druhom konci ktoreho sa pred nami tycil kralovsky palac, ktory nam trochu pripominal ine budovy, ake sme tu uz videli, teda taliansku architekturu 17.-18. storocia, ale niecim nam pripominal aj dom pri jazere Loch Mullardoch, kam sme povodne smerovali skor ako nas pohltila hmla a preniesla nas do tohto sveta.
Jazero bolo velmi velke a z kopca tesne pred nim sme mali dokonaly vyhlad na okolitu krajinu. Videli sme ulice vlniace sa roznymi smermi ( smery sa menili, akonahle sme sa pozreli inde), samotne jazero a samozrejme kralovsky palac. Noss sa ospravedlnil a odisiel za svojimi priatelmi.
"Fotim," potichu povedala Adelaide.
"A cim?", zvedavo sa opytal GM.
"Mozgom!"

Pri jazere boli priviazane jednostaznove lodky s bielymi alebo bledozltymi plachtami, dostatocne velke, aby sme sa do jednej vsetci vosli. Nefukal ziadny vetrik, takze aj keby sme vedeli nastavit plachtu, bolo by nam to nanic. Dali sme sa teda do veslovania a asi po hodine pachorenia sa s veslami sme si uvedomili, ze to jazero je fakt obrovske a ze kym prideme do palaca, budeme unaveni a pravdepodobne nie velmi v stave postavit sa pred Edwardsa a zabranit mu v tom, co robi.
Alexander nam prezradil, ze zvlastne sny, ktore sme mali, mohli byt zapricinene Edwardsom, ktory paktovanim s demonom mohol ziskat nove schopnosti, o ktorych vsak on vela nevie. Jedine, cim si je isty, je to, ze Hastur sa snazi ovplyvnit citlivych ludi, cize umelcov alebo intelektualov, vtedy, ked je z pologule, kde sa nachadzaju, vidiet Aldebaran, pre severnu pologulu je to teda obdobie od oktobra po marec (vtedy aj on maval nocne mory a bol stale pod vplyvom liekov). Zrazu sa Alexander odmlcal a zadival sa Adelaide na krk (alebo do vystrihu, GM stale vravi, ze na krk, ale my vieme svoje). Vysvitlo, ze sa dival na zvoncek, ktory sme zobrali z Baconovho domu a ktory Adelaide mala na krku. Napchali sme don papier, aby nahodou nezazvonil, ale Alexander nam vysvetlil, ze zvoncek je neskodny, teda aspon pre nas.
Kym nam vsak stihol povedat viac, Adelaide zazrela vo vode nieco chapadlovite a blede, ako blizi k nasej lodke.
"Drzte sa!", skrikol Alexander a sam sa chytil stazna.
"Hej, chytte sa niecoho, ale aby to nieco bolo pripevnene k lodke," spresnila Katherine.
"A lodka je pripevnena k jazeru?", zadrel Elliott.

Ta vec sa ponorila tesne pod lodku, sposobila zopar vln, ale nic vaznejsie, lodka sa neprevratila a my sme sa mohli vratit k veslovaniu. Yvon sa za tym este chvilu pozeral, kym sa to uplne neponorilo a spomenul si, ze podobnu vec videl na ceste k Loch Mullardoch. Vtedy to letelo, dotykalo sa to stromov a stromy padali jedna radost. Kym sme to rozdychali, Alexander sa pustil do vysvetlovania ritualu, o ktory sa Edwards podla neho pokusa. Pravdepodobne sa Edwards snazi komunikovat s Hasturom pomocou mesta, presnejsie pomocou divadelnej hry Kral v zltom. Teoreticky, ak sa nam podari prerusit hru, privolanie Hastura by sa nemalo podarit. Prave na toto nam posluzi zvoncek, ktory je schopny absorbovat magiu slova (odriekanie, magicke formulky, v tomto pripade text, ktory herci budu recitovat). Musime pocut hercov a herci musia pocut nas, staci, ak vykoname ritual, ktory bol opisany v knihe Kodex Turner (text, ktory mame odriekat, sme sa naucili naspamat uz davno, akonahle sme zistili, ze je to ochranny ritual, pre istotu sme si ho aj zapisali na male papieriky, ktore sme mali stale pri sebe).

Konecne sme sa dostali k palacu. Zdvihli sme hlavy a zbadali sme mracno byakhee, ako kruzia nad balkonom a letia aj dovnutra palaca. Museli sme sa ponahlat, rychlo sme skontrolovali zbrane, Adelaide si zobrala veslo ("A chcem aj jeho charakteristiky, zranenie a podobne!") a vybrali sme sa do palaca.
Alexander vyzeral, ze vie, kam ide, preto sme ho nehlasne zvolili za vodcu a cupitali sme za nim. V palaci bolo vela ludi, nemali masky, podaktori ani saty, bolo tam vela jedla a pitia. My sme si masky dole nedali, kracali sme za Alexandrom a ostrazito sa obzerali. V jednej miestnosti sme na okamih zazreli vysokeho chudeho hnedovlaseho muza v ciernom plasti. Zakyval nam nozom, zahol za roh, a uz ho nebolo.
"Coombs," zasepkal Alexander.
"Je pre nas nebezpecny?", opytala sa Katherine a gestom ukazala na vsetky zbrane, ktore sme vlacili zo sebou (vratane pusky na slony).
"Hmmm... Ak ostaneme pokope, nic by nam nemalo hrozit."

V dalsej miestnosti nas cakalo prekvapenie v podobe cerstvej mrtvoly muza, mladeho a podla oblecenia obyvatela Ithilu, s podrezanym hrdlom. Ignorovali sme to a pokracovali sme v ceste. Po istom case sme za nami zaculi pomale kroky, ktore nas ocividne sledovali. Policajny sef vyhlasil, ze sa o to postara, zdvihol zbran a skumal chodbu za nami. O chvilu sa vsak kroky zrychlili, ten clovek uz bezal, a do policajta narazila zena, cela v cervenom, s obrovskym mnozstvom sperkov a maskou leprechauna. Obaja spadli na zem, zene pritom spadla maska. Bola krasna.
Ked sa obaja pozviechali, zena sa nam ospravedlnila a predstavila sa. Volala sa Yolanda a patrila ku kralovninmu dvoru. A kde je kralovna? Och, ta je s Cudzincom. Co je to za cudzinca? No to je predsa Cudzinec, v okamihu, ked si vsetci davaju dole masky, on si svoju dole nedava, pretoze jeho maska je jeho vlastna tvar. (Tolko sme si pamatali aj my z divadelnej hry Cudzinec.)
Yvon: "Nie, nie, on len mal veeeelmi dobru masku."

Yolanda suhlasila, ze nas odprevadi na balkon, kde teraz bola pravdepodobne asi tak stovka byakhee a mozno aj Edwards. Ihned sa zavesila na Yvonovo rameno, co sa velmi nepacilo Adelaide, a zacala s nim konverzovat. Vyzeralo to asi takto:
Yolanda: " A co tu robite?"
Yvon: "Mame velky problem s istou divadelnou hrou."

Medzitym Katherine podala papierik s ochrannym kvazi-zaklinadlom Alexandrovi a policajtovi, aby sa to naucili naspamat. Alexander sa nu isty cas pozeral, potom len tak z nicoho nic sa jej opytal, ci si pamata, co jej vravel, ked ho prvykrat navstivili. Prekvapena Katherine prikyvla, Alexander zdoraznil, aby si na jeho slova dobre pamatala, pretoze ak sa Edwards dostal tak daleko, Quarrie, ktory odisiel robit si vlastny vyskum, je tiez potencialnym nebezpecenstvom. A bude to na nas, aby sme ho zastavili a zabranili prichodu Hastura.
Dorazili sme k velkym dveram, Yolanda nam povedala, ze balkon je uz len o kusok o dalej, ked sa zrazu policajt zvalil na zem s nozom, ktory mu trcal z hrdla. Za nim stal Coombs, ktory ten noz ocividne vrhol. Yvon sa pokusil vystrelit, nieco sa mu stalo s puskou, ktora jednoducho odmietla zarachotit, Elliott vystrelil a netrafil, Yolanda sa skrcila pri dverach, Katherine odstrcila Alexandra do bezpecia. Toto vsetko dalo Coombsovi dost casu na to, aby sa jednym skokom dostal k Yvonovi a vrazil mu noz do ramena. Yvon zreval od bolesti a pokusil sa to Coombsovi vratit. Medzitym sa Adelaide dostala k policajtovej mrtvole, zobrala jeho zbran a s trochu krvilacnym vyrazom na tvari ju prilozila ku Coombsovmu chrbtu.

Z Coombsa toho vela nezostalo, Katherine narychlo osetrila Yvona, nik iny zraneny nebol, a tak sme sa vybrali na balkon. Na balkone bolo pomerne vela ludi a este viac byakhee ticho sediacich na zabradli a pozorujucih, co sa deje. Uprostred sa odohraval zaver hry Kral v zltom, bol to okamih, ked kralovna Cassilda zabija svojho syna. Syn, ktoreho hral Edwards, recitoval svoj text a ocividne mu ani prinajmensom nevadilo, ze v hrudi ma zapichnuty noz a tecu z neho litre krvi. Adelaide si odviazala zvoncek, Alexander jej ho ihned zobral, postavil sa pred nas a zacal recitovat ochranne zaklinadlo. Rychlo sme sa k nemu pripojili. Po druhom zazvoneni sa Edwards zvalil na zem, ocividne v stradnych bolestiach, ale nedokazal vydat ani ten najmensi zvuk. Byakhee sa zdvihli, zacali kruzit okolo nas a vydavat tie ich skreklave zvuky. Alexander sa uprene pozeral na jazero, uprostred ktoreho sa zacal dvihat nejaky tien.
"Anglicka zahrada!", skrikol Alexander smerom k Yolande. "BEZTE!"
"Alexander! Podte!", zavolala nanho Katherine, ale on nereagoval, len stale hladel na jazero.

Rozbehli sme sa za Yolandou, prenasledovani asi stovkou rozzurenych byakhee. Ked sme si mysleli, ze nezvladneme uz ani dalsi centimeter, vybehli sme z palaca a ocitli sa v krasnej upravenej tichej zahrade, uprostred ktorej bol maly labyrint, do ktoreho vbehla Yolanda. Uprostred labyrintu stal kamenny obluk.
"Rychlo!", surila nas Yolanda.
Prebehli sme cez obluk a doslova sme sa vyvalili na cestu pred Loch Mullardoch, v usiach nam stale znel skrekot byakhee, nestracali sme preto cas, rychlo sme nasli auto, ktorym sme sem prisli spolu s policajtmi, Katherine nastartovala a uhanali sme na juh, do Londyna.

Ked sme sa dostatocne vzdialili od Loch Mullardoch, Adelaide, Yvon a Elliott sa akosi schulili do seba, ako keby sa dostali do nejakej bubliny, a neprehovorili ani slovo, az kym ich Katherine nevyhnala von z auta v nejakom mestecku, kde si zaplatili za noclah a prenajali si nove auto (to policajne ostalo tam, snad ho odvazni policajti mesta Inverness najdu a nebudu nas stihat za vrazdu ich kolegov).
Vlakom sme sa vratili do Londyna, zhoodu okolnosti to bol prave ten isty den, ked Alester Crowley usporaduval vecierok, na ktory sme boli pozvani. Najprv sme sa samozrejme zastavili doma, Yvon na pohotovosti, aby mu osetrili rameno ( a popritom sa stale pozeral na oblohu, chytil totiz panicky strach z vtakov), dali sme si zopar whisky u Adelaidy a nejakym zazrakom sme sa rozhodli, ze ist ku Crowleymu by mohol byt celkom fajn napad.

Ked sme tam prisli, zistili sme, ze alkohol, tabak a drogy tam tecu prudom a asi po hodine sme tam boli jedini obleceni ludia. Crowleyho sme tam stale nevideli, Elliott si zapisal zopar poznamok o prominentnych ludoch, ktorych tam videl v nie velmi slusnom stave (ma kolegov, ktori mu za taketo informacie budu zaviazani), a zdekovali sme sa stade.

O par dni nato sa v novinach obajvilo niekolko zaujimavych clankov, prvy sa tykal 12 zahadnych smrti v dedinke Kannish nedaleko Loch Mullardoch, umreli bud starci alebo velmi mladi ludia, vsetci ocividne prirodzenou smrtou, lekari a policajti si s tym nevedia rady. Dalsi clanok bol o zvlastnom zmiznuti celeho timu policajtov z mesta Inverness, ktori sa vydali ku Loch Mullardoch, aby tam zatkli nebezpecneho vraha a jeho bandu (auto stale nenasli).
Katherine napisala hmlisty list doktorovi Highsmithovi, riaditelovi psychiatrickeho ustavu sv. Agnes, kde oznamila, ze Robyho nasli, ale "nebol v stave sa s nami vratit". O niekolko tyzdnov Highsmith uverejnil velky clanok o Robyho pripade, samozrejme, ani netusi, co za tym v skutocnosti je. Ale pridal tam aj male podakovanie Katherine.
Yvon a Adelaide sa v marci zobrali, svadba sa konala vo Francuzsku, ale kupili si dom v Londyne a poprosili Elliotta a Katherine, ci by mohli byt krstnymi rodicmi buduceho dietata. Su spolu stastni, jedinym problemom je to, ze v oktobri sa im opat zacali snivat podivne sny, Adelaide skontrolovala Aldebaran a ano, bolo ho vidiet na jesennej oblohe. Navyse im niekto na steny domu nacmaral uhlom : KRAL KRAL KRAL KRAL KRAL, kazdy raz inym pismom.
Elliott sa zacal viac specializovat na okultizmus, doma si spravil malu okultnu kniznicu. A v piatok 13. decembra 1929 nasiel maly clanok o podivnom prepadnuti v kostole v mestecku Spitafield, v noci stary knaz pocul, ze v kostole niekto je, isiel sa tam pozriet a nasiel tam muza, ktory mal ruky cele od krvi. Muz sa rozbehol von z kostola, knaza pritom zrazil na zem. Ked sa knaz pozviechal, privolal policiu a ta bola schopna muza dobehnut a zaistit. Jednalo sa o isteho Williama Grestyho ( ktory nam pred rokom pisal listy, v ktorych nam prizvukoval, ze Bacona treba odstranit), ktory bude o par dni sudeny za nezakonne vniknutie do kostola a ublizenie na zdravi.

[Bifi]

Veľmi pekne ďakujem, prečítal som to jedným dychom, bolo to veľmi inšpirujúce! Sám mám z celého Mythosu najradšej Hastura a KiY (ešte aj moja mačka sa volá Hastur). Toto bola kampaň Tatters of the King? Koľko sedení trvala?

[Rilieh]

Ano, toto bola aj je kampan Tatters of the King (dokoncili sme iba prve dejstvo podla GMa) a trvalo nam to 9 sedeni.
Dufam, ze nebude dlhsia prestavka a ze budeme pokracovat

[Skenderax]

Tak tak. I ja sa velmi tesim na dalsie zapisky.

[Rilieh]

Naposledy sme sa dopoculi (po velmi dlhej prestavke) o nasom "priatelovi" Grestym, ktory mal predstupit pred sud ohladom nezakonneho vniknutia do kostola a ublizenia na zdravi. Bohuzial, Grestyho pojednavanie sa konalo v ten isty den, ako vysiel clanok, lenze rano. Nemohli sme sa teda dostavit na Hall Street a zucastnit sa na nom. Elliott vsak vyuzil kontakty z doby, kedy sa on sam venoval investigativnemu novinarstvu a podarilo sa nam ziskat prepis sudneho pojednavania.
Gresty nenamietal nic proti nezakonnemu vniknutiu do kostola, uistoval vsak, ze ublizenie na zdravi bolo neumyselne. Vravel, ze v poslednej dobe sa necitil dobre, maval vraj zvlastne sny, tu noc, kedy vnikol do kostola, si vraj nepamata velmi presne. Vie iba, ze prechadzal okolo nejakeho kostola a zrazu pocitil zvlastne nutkanie tam ist a pomodlit sa. Dnu sa dostal pravdepodobne cez okno, co by vysvetlovalo krv na jeho rukach a prave sa modlil pred oltarom, ked tam prisiel Hemsworth. Gresty sa zlakol a rozbehol sa von, pricom Hemswortha zrazil na zem. A nic viac uz o tom vraj nevie povedat.
Sudca Evan Edward Sull ho teda uznal vinnym z nezakonneho vniknutia do budovy, Gresty hned zaplatil pokutu vo vyske dvoch libier a musi dalej uhradit opravu okna v kostole.


Nasu pozoznost ihned pritiahli zvlastne sny, o ktorych Gresty rozpraval. Je teda aj on citlivy na Hasturov vplyv, rovnako ako Adelaide a Yvon? Mohol by o tom vediet nieco viac? V zapise z pojednavania bola zaznacena jeho londynsk a adresa, rozhodli sme sa teda tam okamzite vybrat (127 A, Brick Lane, E.C. L.).
Po kratsej prechadzke Londynom sme sa dostali ku Grestyho domu. Zaklopali sme a otvoril nam chudy muz v slipoch, s hnedymi, uz sedivejucimi, vlasmi, malymi fuzikmi a poriadne odstavajucimi usami. Po chvilke trapneho ticha sa Katherine rozhodla, ze predstavi nasu skupinku, pri mene "Elliott Bells" sa Grestyho tvar rozjasnila, zacal prikyvovat, ano, samozrejme, ze vie, kto sme a asi aj preco sme prisli. Keby sme boli taki laskavi a pockali ho v malom pube hned tuto na rohu, hned sa nam bude venovat...
Kym sa Gresty objavil, uz sme si stihli objednat napoje (Yvon trochu vacsie mnozstvo ako vsetci ostatni) a netrpezlivo sme cakali a pripravovali si vsetky otazky, ktore sme mu chceli polozit. Ked konecne prisiel, uz trochu lepsie obleceny (uces bol stale rovnako hrozny), Katherine si okamzite vsimla, ze ma obviazane ruky a ihned sa ho opytala, ci sa rany dobre hoja a ci netreba, aby sa na ne pozrela. Gresty zdvorilo odmietol, vsetko je vraj v najlepsom poriadku.
Spustili sme nanho hotovu lavinu otazok. Zistilo sa, ze Coombs bol jeho spolubyvajucim, zariadil to Grestyho otec, ktory svojho syna poveril, aby kult Hastura sledoval a vysetroval. Samotny Gresty a aj jeho otec su vyznavacmi ineho kultu, kultu Shubnigoratha (zvaneho takisto Koza s tisic konmi). Shubnigorath a Hastur su nepriatelmi, kedze Shubnigorath znazornuje plodnost, hojnost, rozmach, zatial co Hastur neponuka nic okrem skazy a znicenia. Hastur sa vyziva v tomto nestabilnom svete, aby sme proti nemu bojovali, musime sa vraj obratit na starych anglickych bohov ako je Shubnigorath a Y'gholonakh (Yvon :"A bude to fungovat, aj ked som Francuz?").
Gresty sa nam statocne pokusil vyvetlit, ze Y'gholonakh vladne v podsveti, a aby sme ho privolali, musime najst jaskynu, a v nej schody, po ktorych vystupi Y'gholonakh so svojimi slepymi detmi. Hoci on sam vyznava Shubnigoratha, na Y'gholonakhovu pocest si spravil usta na dlaniach. K nemu sa modlil aj v tu noc, kedy ho prichytili v kostole.


Na rovinu sme sa ho teda opytali, ci sudcovi iba narozpraval taraniny, aby ho stade pustili. Odpoved bola jasna: samozrejme!
"A teda nemate zvlastne sny?", opytala sa trochu sklamana Adelaide.
"Nie, ja na taketo veci nie som citlivy. Vlastne som tam vosiel, aby som sa pomodlil k starym anglickym bohom, skoda, ze na mieste ich oltaru moci si ti parchanti postavili hlupy chram a vyznavaju si tam svojho este hlupejsieho boha. Chcel som iba povedat Hasturovi, ze som tu skoncil, ze odchadzam domov a trochu ho vyprovokovat." A vytiahol z vrecka pistalku na privolanie byakhee.
Skameneli sme, ale Gresty vedel, na co sa ta pistalka pouziva. Ocividne sluzi nielen na privolanie byakhee, ale aj na akusi komunikaciu s Hasturom, Hastur vlastne obracia svoju pozornost na pouzivatela pistalky.

Dalej nam Gresty vysvetlil, ze odchadza domov, do dedinky Goatswood v udoli rieky Severny nedaleko od Nugovej farmy, aby nahradil svojho otca na cele kultu, otec je uz stary a dlho to pravdepodobne nepotiahne. Hovoril o tom celkom pokojne, navyse este s pohrdanim. Adelaide sa ho opytala, ci by si jeho otec, mocny vyznavac Shubnigoratha, nevedel rady so snami, ktore otravuju ju aj Yvona, ale Gresty bol toho nazoru, ze nie. Kategoricky vsak odmietol, aby sme cestovali s nim, kym je jeho otec este nazive, nema tam vraj vodit ziadnych cudzincov. Rozlucili sme sa s tym, ze sme mu popriali stastnu cestu, a ze ked sa vraj nieco nove dozvieme, dame mu vediet, a boli by sme velmi radi, keby spravil to iste.

Vysli sme von z tepleho pubu a jemne podnapity Yvon zahlasil, ze dostal napad ohladom snov. Ak by si Adelaide a on kupili dom v Australii, mohli by polovicu roka byvat tam a polovicu tu, tak by mohli stale byt na pologuli, z ktorej nie je vidiet Aldebaran a mohli by kludne spat. A hned sa vraj aj ide opytat, ci by sa taky dom dal zohnat, molol by to byt dobry business. Tu nastala vtipna situacia, kedze Yvonovou materinskou recou nie je anglictina, navyse mal vypite, namiesto slovicka "business" pouzil "affaire" (po francuzsky to znamena to iste, co "business" po anglicky, v anglictine vsak slovo "affair" v tomto kontexte znamena milostnu aferu). Viete si predstavit Adelaidin vyraz a zurive vyhlasenie, ze tuto noc bude niekto spat na pohovke. Nakoniec sa Katherine a Elliott spolocnym usilim dopatrali k tomu, co vlastne chcel Yvon povedat, a kedze chceli zabranit dalsim podobnym lapsusom, Elliott sa rozhodom, ze mu pomoze. Treba vsak povedat, ze Yvona v ten vecer postihol dvojity neuspech: domy v Australii sa sice zohnat daju, ale cesta tam trva poriadne dlho, navyse Adelaide ostala neoblomna, a na pohovke teda spat naozaj musel. Napravil to az na dalsi den rano, ked vytiahol obrovsky francuzsko-anglicky slovnik a ukazal jej presny preklad slovicka "affaire" do anglictiny.

Na dalsi den sme sa vydali do kniznice, ako sa to uz stalo nasim zvykom, chceli sme totit vyhladat presnu polohu dedinky Goatswood, o ktorej nal Gresty rozpraval. Po niekolkych neuspechoch sme nakoniec nasli malu dedinu s tymto nazvom na vojenskej mape zo zaciatku storocia. A ked sme sa lepsie prizreli, zbadali sme aj Nugovu farmu. Zvlastne bolo to, ze ked sme zobrali sucasnejsiu mapu a porovnali ju s tou starsou vojenskou, dedinka ako keby medzicasom zmizla a uz tam nebola zaznacena. Na starsej mape bola rovnako zaznacena zeleznicna trat, ktora z tej sucasnejsej takisto zmizla. Co vsak bolo znepokojujucejsie, bolo to, ze sa nam zdalo, ako keby sa les za tych niekolko rokov rozdielu medzi dvoma mapami, zvacsil, na sirku aj na dlzku.
Goatswood sa teda nachadzal nedaleko Mercy Hill na sever od Bristolu. Cesta tam bude asi trochu zdlhava, kedze bude treba ist najskor vlakom, potom bud autobusom alebo prenajatym autom, a nakoniec pesi. Bolo neskoro popoludni, v kniznici sme stravili takmer cely den, padlo teda rozhodnutie, ze do Goatswoodu sa vyberieme zajtra.
Po odchode z kniznice sme sa rozdelili. Katherine a Elliott sa pobrali za Grestym, mali sme totiz vsetky dovody predpokladat, ze niekde v okoli Nugovej farmy najdeme Quarrieho (kedze sa ta farma spominala v suvislosti s jeho manzelkou), chceli sme sa preto Grestyho opytat, ci vie, kde je Quarrie (alebo, v tomto pripade, kde nie je – pomohlo by nam, keby sa prave v okoli farmy nemotal). Ked vsak dorazili k jeho domu, zistili, ze dvere a okenice na oknach su zavrete, pravdepodobne teda uz odisiel.
Yvon a Adelaide sa medzitym vybrali navstivit Crowleyho, aby sa ho opytali, ci vie nieco ohladom dedinky Goatswood. Crowley im otvoril v dobrej nalade, bohuzial, o dedinke vsak v zivote nepocul, ale ak by mal trochu casu, mohol by skusit co-to pozistovat. Adelaide dostala zachvat zdvorilosti a, kedze nas uz dvakrat Crowley pozval k sebe, pozvala pre zmenu ona jeho na mini-vecierok, ktory sa s Yvonom chystali usporiadat.
"Ale samozrejme, na to si cas vzdy najdem," s usmevom zahlasil Crowley (neviem, ci vie o tom, ze nase vecierky sa tym jeho nevelmi podobaju).
Dohodli sa teda, ze sa vsetci stretnu u Yvona a Adelaide 21. decembra. Ti dvaja Katherine a Elliottovi nepovedali, ze na planovanej party bude aj Crowley (na ktoreho ma Katherine, ktora pochadza z vyssej spolocnosti, celkom priamociary nazor – tak by sa gentleman spravat rozhodne nemal), takze 21. decembra to bude urcite zaujimave.

V nedelu 15. decembra sme sa vydali na Nugovu farmu, Katherine totiz mala neodbytny pocit, ze najskor by mali zajst tam, a az potom do Goatswoodu, myslela si, ze by mohla byt aspon mala sanca, aby tam nasli pani Quarrieovu. Do Bristolu sme sa dostali vlakom, tam sme zistili, ze o stvthodinu odchadza autobus, ktory nas dovezie do malej dedinky Cloton, ktora je pri farme najblizsie, potom vsak bude treba ist pesi.
V autobuse sme boli iba my, sofer a nejaka stara pani, ktora isla do "Minsteru" (dedina sa vola Whiteminster, ale to sme nevedeli, kedze sme sa v tejto oblasti nevyznali). Cestou sme si vsimli, ze jednak vyzera kazda dedina, ktoru sme minali, opustene, navyse ani v jednej nebol kostol. Stara pani vystupila na zastavke pred tou nasou, o chvilu sme aj my opustili relativne teplo a klud autobusu, este predtym sme sa sofera opytali, kedy sa bude vracat naspat, a vraj tade prechadza kazdy den o dvanastej a potom o siestej vecer.
Ked sme uz boli von z autobusu, hned nam bolo jasne, ze sa les za tie 4 roky, co delili najnovsiu mapu a sucasnost, opat rozsiril. Zhlboka sme sa nadychli a vydali sme sa smerom, o ktorom sme priblizne vdeli, ze sa tam nachadza Nugova farma. Cestou sme zbadali nejakeho dedincana, ktory sa staral o ovce (mal rovnake odstavajuce usi ako Gresty), ked sa mu vsak Yvon chcel prihovorit, iba sa na nas vystrasene pozrel a utiekol.
Vstupili sme do lesa. Po niekolkych minutach chodze sme vsetci zaculi akysi vzdialeny bzukot, relativne otravny, a o chvilu nas uz vsetkych bolela hlava a klby. Katherine vytiahla z kabelky nejake lieky, bolest hlavy a klbov sa vsak rozhodla, ze lieky na nu zaberat nebudu. Ako si Katherine schovavala lieky naspat do kabelky, odrazu si vsimla, ze ich pozoruje akasi humanoidna forma, problem bol, ze vsetky klby mala obratene opacne. Zhruba v rovnakej chvili si Adelaide a Elliott vsimli nejake male pyramidy postavene z kamenov pri okraji chodnika, ktorym sme isli. Cestou sme ich zopar zhodili, rychlo sme teda napravili, co sme pokazili a zdalo sa, ze to humanoidnu formu potesilo, lebo ked sa Katherine opat pozrela tym smerom, uz tam nebola.

Vysli sme z lesa. Bolest hlavy a klbov sa sama od seba upokojila, za co sme boli vdacni. Uvideli sme tri mensie farmy, jedna z nich mala rozbite okno, ale z komina tej uprostred stupal dym. Ked sme sa k nej priblizili, na stene sme jasne rozoznali tabulku s napisom "Nugova farma".
Ohlusil nas stekot psov a uz ku nam bezali tri mohutne rotvajlery. Nehybali sme sa. Za psami vysla von mlada zena, ktora si nas trochu podozrivo obzerala, psy vsak privolala naspat. Pomaly sme podisli blizsie a predstavili sa. Pani Hillary Quarrieova (lebo to bola ona) nas trochu neochotne vpustila dovnutra, po case sa vsak rozhovorila a dozvedeli sme sa toto:
Tesne po tom, ako s Quarriem zosobasili, sa rozhodli, ze sa prestahuju sem, aby mali pokoj od hlucneho Londyna napriek tomu, ze Quarrie tam stale pracoval v Royal Academy. Po case sa zoznamili s Atkinsonom a jeho synom Williamom Grestyovcami, Atkinson bol na cele nejakeho miestneho kultu, ktory ucaroval Hillary. Samotny Quarrie sa v tom az tak nevyzival, navyse ked Atkinson zacal prejavovat prilisny zaujem o Hillary, coraz viac casu teda travil v Londyne. Zhruba o rok sa im narodida dcera Sarah, ich rodinu to vsak uz nezachranilo a Quarrie sa definitivne odstahoval do Londyna. Odvtedy od neho dostala Hillary dva listy, jeden koncom jula 1927, druhy v decembri 1928. V oboch listoch jej opisoval, ze sa stal privrzencom kultu Hastura, co sa chystaju robit, casto spominal Taliansko, a konkretne Milano. V poslednom liste vravel, ze sa urcita skupina Hasturovych privrzencov, do ktorej on vsak nepatri, pokusi privolat Hastura, avsak sa im to nepodari a budu z toho nasledky (tu nam doslo, ze pravdepodobne naraza na nase vlanajsie dobrodruzstvo v Carcose).
Tu nas opat prerusil stekot psov, Hillary sa isla pozriet, co sa deje a zbadali sme, ze z kopca pomaly schadza smerom k farme Gresty a 12 postav s klbami naopak. Hillary im isla oproti s chaldnym vyrazom v tvari, my sme ostali v dome a pre istotu sme vytiahli zbrane. Z rozhovoru sme toho vela nepoculi, ale tato jedna veta z Grestyho ust nam stacila:
"Este nie je neskoro, Atkinsonovu moc mozme zdedit obaja, ak sa mi vsak nepodvolis, tuto noc znesiem Nugovu farmu z tohto sveta."


Hillary ho vsak poslala doparoma a nazurena sa vratila do domu. Najprv si ako keby nevsimala, ze sme tam aj my (a nenapadne sa pokusame schovat cely nas arzenal naspat do kabeliek/puzdier na gitaru a podobne), ako duchom nepritomna podisla ku komode, stade vytiahla nejake papiere a hodila ich do ohna.
"Pani Quarrieova!", zvolal Elliott. "Deje sa nieco?"
To ju prebralo a podarilo sa jej nam vysvetlit, ze je hrozbou pre tunajsi kult Shubnigoratha, kedze nepochazdza stadialto, ale nebala sa vzopriet Atkinsonovi, ked sa ten zacal zaujimat o jej malu dceru (ktoru poslala k svojej sestre, aby bola v bezpeci). Atkinson ma pod palcom skoro vsetkych tunajsich dedincanov, zopar z nich s nim mozno aj nesuhlasi, ale privelmi nahlas to nevyslovuju.
Tu nas opat prerusili psy, tentokrat prisli niekolki dedincania s rovnakymi odstavajucimi usami, videli vraj, ako sa jej Gresty vyhrazal a ak potrebuje ich pomoc, nesklamu ju. Hillary im vsak takmer prikazala, aby stade odisli co najrychlejsie, pretoze ak sa jej tuto noc nepodari zastavit znicenie Nugovej farmy, nechce, aby si Gresty (to je jedno, ktory z nich) podal tych, o ktorych by si myslel, ze su jej privrzencami.


Nevedeli sme, co mame robit. Z jednej strany sa jednalo o nejake vnutorne problemy kultu Shubnigoratha a nemali sme ani najmensiu chut sa do toho miesat, ale zase na druhej strane nechceli sme ani nechat Hillary napospas Grestyho a jeho kozoludom. Trochu zdrahavo sme teda Hillary ponukli nasu pomoc, ktoru prijala.
"Zbrane vam budu nanic," dodala, ked videla Yvona vytahovat pusku na slony. "Len robte to, co vam poviem, a vsetko by malo byt v poriadku."
Do vecera sme teda len tak sedeli v dome, Katherine a Adelaide pomohli Hillary s vecerou, Yvon si aj napriek vsetkemu preveroval zbrane. O polnoci sme v dialke zbadali asi 10 postav okolo ohna, ktore nieco monotonne recitovali. Nasledovalo desatminutove ticho. V lese nieco zapraskalo. Alebo to zapraskal samotny les?
"Doneste mi styri kurcata," zavelila Hillary a vsetci sme sa pobrali von.
Hillary sa medzitym postavila pred dom tak, aby videla na ohen, les mala za chrbtom, v ruke noz.
"Kazdy z vas nech drzi jedno kurca hlavou dolu a od tela. Ishangarabh!", zvolala a zasekla do prveho kurata. Vystrekla krv, kurca sa vsak stale trepotalo. "Opakujte po mne!"
"Ishangarabh," povedali sme trochu neisto.
"Cierne usta!", dalsie kurca sa trepoce ako zmyslov zbavene.
"Cierne usta."
"Cierny jazyk!", tretie kurca sa meta tak, ze Adelaide ma problemy ho udrzat.
"Cierny jazyk."
"Cierne pery!", posledne kurca je v agonii.
"C-cierne pery."

Poculi sme, ako sa nieco obrovske derie von z lesa. Yvon, Adelaide a Katherine zavreli oci, Elliottovi vsak jeho novinarske geny nedovolili podlahnut tejto slabosti. Ovalil nas smrad hnijuceho masa a strasny hluk. Elliott sa fascinovane pozeral na obrovske cierne nieco, ktore bolo vacsie ako dom, ak by to mal opisat, asi by povedal nieco ako :"Bolo to naozaj velke a... Je to tazke, malo to ako keby dvojite telo na silnych kratkych labach, lepsie to ozaj neviem vysvetlit."
"Ishangarabh, utuxul!", hlas Hillary sposobil, ze sme az nadskocili. "Zabijes toho, ktory ta vyvolal a tych, co su s nim, a potom sa vratis naspat k svojej matke!"
Vec sa zastavila, potom sa vydala smerom k ohnu. Vykriky. Ticho. Vec sa vratila do lesa. Otvorili sme oci. Pri nohach nam lezali mrtve kurcata a stala tam unavena, ale spokojna Hillary.
"Tak a je to," povedala celkom vecne. "Na noc mozte ostat tu, ale zajtra by ste mali odist skoro rano, aby ste nezmeskali autobus o dvanastej."

Pohotovo sme vyuzili jej pohostinnost, na zajtrajsok vsak mame ine plany. Kedze je pravdepodobne po Grestym-juniorovi, radi by sme zasli za starym Atkinsonom a polozili mu zopar otazok. Ale to az zajtra. Teraz treba spat a snazit sa nemysliet na to, ze ked sa budeme vracat, bude treba ist cez les.

[Skenderax]

Fakt pekný príbeh.

Ďakujem.