Senešalove príbehy - UZATVORENE! na projekte sa uz nepracuje

Archiv Sammaelova projektu.
Uživatelský avatar
Sammael
Příspěvky: 1774
Registrován: 18. 11. 2008, 12:07
Bydliště: Košice
Kontaktovat uživatele:

Senešalove príbehy - UZATVORENE! na projekte sa uz nepracuje

Příspěvek od Sammael » 30. 4. 2009, 15:16

Prebudenie sa do tmy.
V Garane čas plynie drasticky pomaly, padanie toaletných papierov pri vítaní bažanta vám príde ako jediná vec, ktorá odrátava deň za dňom. Nehostinné pohoria Valharasu ukrývajú nápravné zariadenie, ktorého meno rozochveje kolená, ktorémukoľvek z nás. Garana, mal som tu česť, 460 delikventov, vrahov a tých najhorších násilníkov v krajine. Príchod temnoty prinútil štát rozšíriť väzenské bloky až pod zem, pretože steny už nevedeli pokryť také veľké množstvo kriminálnikov. Nie som si istý, či je to našťastie, no každopádne, pred tým ako sa tu impérium rozhodlo vystavať najväčšie nápravné zariadenie v Edesei, táto lokalita slúžila ako ťažiarsky komplex. A uzatvorené bane na ťažbu rúd sa čoskoro zmenili na jednomiestne cely pre najhoršie prípady, zatiaľ čo tie nad zemou vedeli poslúžiť aj dvojiciam. Jedná takáto sa stala na istý čas mojím domovom.

Už si dobre nepamätám, či to bolo ráno alebo neskôr, no čas beztak nie je podstatný, dôležité je, že som sa prebudil do tmy. Zobudil ma nesmierny hluk, nárek mnohých a výrazný krik dozorcov, ktorí sa snažili udržať poriadok v celách. Spomínam si na Inthria, Alfaira, s ktorým som sa delil o špinavú záchodovú misu, ako sa modlil na kolenách a na čelo si tlačil spojené dlane. Určite nebol jediný, kto si svoju cestu k Bohu našiel, až keď vzišiel z tej svojej. Ja som vtedy veril viac tým, ktorí mi platili za podrezané hrdlá, rozmliaždené stavce a stratené tváre. Nemal som rodinu, nikdy som žiadnu nemal, rodičia ma milovali natoľko, že som ich musel čo najskôr opustiť. Nemajte obavy určite vás nebudem zaťažovať kravinami o pochybnej mladosti a prvej vražde, radšej sa pokúsim spomenúť na to, čím som chcel začať. Och áno, bol to zvuk zámkov, na ten nezabudnem. Ich odomknutie mi neprišlo v daný moment najvhodnejšie a určite mi to nepripadalo ako rutina. Najmä nie po tom, ako sa mi pred nosom na zem pred mrežami zrútil chlapík s odtrhnutou pravačkou a chýbajúcim uchom. Myslím, že volať po doktorovi v tú chvíľu nemalo význam a čo viac nemal som chuť na ten jeho slizký pohľad. Opatrne som nahliadol von z cely, pýtate sa prečo v takom strehu? Pretože guľka má vo zvyku letieť práve tam, kde mate pocit, že už netreba. No a priznám sa, mal som v tom čase nie veľmi vyrovnané svedomie.

Nebol som si istý tým, že peklo, ktoré sa mi rozprestrelo pred očami je skvelá príležitosť natiahnuť brko alebo jasná cesta von. V nemom údive z horiacich ciel a všetkej tej nechutnej brutality mi ušla skutočnosť, že sa mi nenazdajky v rukách trblietala britva. ,,Tadiaľto“, tento hrubý, chrapľavý hlas som predsa poznal. Z tmy sa vynorila hora mäsa s čerstvo oholenou lebkou a pohľadom rozzúreného psa. Bol to Márius a keďže sa mi nejako nechce rozpisovať jeho profil, napíšem len toľko, že to bol môj kolega z fachu. Prerastený Dvergiar, s takým zoznamom priestupkov, že sa zvažovalo o tichom obídení zákona o zákaze popravy. Ukoristili sme spoločne už nejaký ten skalp. Chytil som zúfalého Inthria za plece a vytiahol som ho svižne z cely. Zdalo sa, že má Márius pod klobúkom nejaký ten plán, vždy ho mal. Nasledovali sme toto neohrabané monštrum až do práčovne, v podzemnom komplexe. A aj keď cestu lemovalo niekoľko odtrhnutých kĺbov, otvorených žalúdkov a rozseknutých hláv, to najhoršie ešte len malo prísť. Pomaly som nadobúdal tušenie, že Máriusov plán vedie chodbami pre tie najhoršie prípady. A tu sa veru nebavíme o vrahoch milencov svojich manželiek, ale o fakt inej triede.

V práčovni mi tento plán potvrdil pestrý arzenál, ktorý mal pre nás pripravený Máriusov spoluväzeň a priateľ Francis Buret, pašerák a pedofilný násilník, inak veľmi príjemný a milí chlapík. Vedel zabíjať v tichosti a zákerne. To bolo prvé, čím som si jeho prítomnosť začal ceniť, nehovoriac o príťažlivom šrapnelovom vrhači, ktorý mi podal do rúk spoločne s balíkom svetlíc. Svietidlá so škvrnami dňa začali v podzemných katakombách vypadávať a som rád, že som nebol jediný, kto si to všimol.

Obrázek

Márius popadol jeho obľúbenej dvojici Helerov, najväčších sériovo vyrábaných automatických pištolí v Edesei, z ktorých rána vám dokonale prečistí črevá. Inthria zbrane odmietol, chopil sa len masky, ktorú po ceste ukoristil od jedného z väzňov a bol odhodlaný spoliehať sa výhradne na svoje Alfaírske dary ilúzií. Jediné, čo potreboval, bolo zbaviť sa obmedzovača, ktorý mal implantovaný v záhlaví. S týmto nemal Buret najmenší problém, ten nepotreboval nič iné ako dlhý ostrý kuchynský nôž a hru tieňov. Neznášal streľbu, pretože to nepovažoval za plnohodnotný lov. Ani som sa tomu nedivil vzhľadom na to, že tento zvrátení Chrlič ovládal niekoľko praktík ako rýchlo a nie práve bezbolestne utíšiť.

Pohrávajúc sa s ostrou čepeľou, nám stručne vysvetlil ako sa situácia vlastne má. Do Garany sa prepašovalo niekoľko ampuliek s magickým koncentrátom, aby sa počas prílivu dostali k nesmiernej moci tie správne osoby. Čo sa aj nakoniec stalo a nám neostávalo nič iné ako pokúsiť sa prežiť cestu von, dúfať, že na tieto zmutované beštie v tmavých chodbách nenarazíme. Ako by nestačilo, že všade navôkol je kopa nepríčetných a degenerovaných vyvrheľov. Stála pred nami dlhá a náročná cesta.

Uživatelský avatar
Sammael
Příspěvky: 1774
Registrován: 18. 11. 2008, 12:07
Bydliště: Košice
Kontaktovat uživatele:

Re: Senešalove príbehy

Příspěvek od Sammael » 30. 4. 2009, 18:03

Niekedy je treba nechať si jednu guľku aj pre seba
Prask!

Z hlavne vyletel náboj a zadymená, prázdna nábojnica z Heleru seržanta Nimroda zacengala o rám dverí. Strela zasiahla svoj cieľ a na stenu sa rozprskla krv s kúskami mozgu a šedej kôry. Telo zmutovaného lovca ostalo chvíľu v kŕči, potom sa zatrmácalo a spadlo bezvládne na zem.

Prásk!

Táto rána síce nezalahodila ušiam, ale dokonale splnila svoju úlohu. Preletela prieduškami žijúcej grotesky ako ihla jemnou látkou a roztrieštila jeho hrudnú kosť a hnijúce pľúca do všetkých strán. Bol to nechutný pohľad, ale predsa uspokojivý. Na chvíľu sa zdalo, že sa horda začala sťahovať. Bola to hra o čas, hmla ustupovala a s ňou aj táto pliaga. Nimrodovy sa zdvíhal žalúdok a tlak mu tlačil oči von z jamiek. Všetko naznačovalo tomu, že nastal odliv. Vypľul z úst skoro dofajčenú cigaretu a vydýchol dym, ktorý v sebe zadržiaval počas streľby. Konečne sa ako tak upokojil, pretože si nebol istý, či sa pri počítaní nábojov náhodou neprepočítal.

Obrázek

Mal v sebe niekoľko pív a dnes mu ani len nenapadlo, že bude nútený bojovať o svoj život. Šramot! Zásah do ramena! Seržant sa okamžite otočil a bol pripravený reagovať na útok. Ocitol sa z oči voči mohutnému monštru bažiacemu po čerstvom mäse. Z oči mu sálala nervozita z hladu a zuby škrípali, tým ako sa mu sánka hýbala zo strany na stranu. Posledné pozostatky ustupujúcej hmly olizovali už len seržantove päty. Toto je posledná hrozba!

Klik!

Do riti.

Uživatelský avatar
Sammael
Příspěvky: 1774
Registrován: 18. 11. 2008, 12:07
Bydliště: Košice
Kontaktovat uživatele:

Re: Senešalove príbehy

Příspěvek od Sammael » 13. 5. 2009, 13:13

Dieťa
čast prvá
Už je tomu niekoľko dní, čo som naposledy videl viac ako mi dovoľuje žiara svietidla. Mám pocit, že sa z tejto podzemnej ubytovne asi nikdy nedostaneme. Všetko, čo potrebujeme k tomu, aby sme sa opäť nadýchli čerstvého éteru, je nájdenie vystrašeného Dvergairského dieťaťa. Môže byť naozaj kdekoľvek. Sme iba piati a okolo nás sa rozprestiera labyrint chodieb, izieb a šachiet. Ak by to bol ktokoľvek, mali by sme celú akciu už dávno za sebou. Ale nie Dvergiar, ten je ako duch. Éterohľad ho nezachytí, ba dokonca ani detektor pohybu či éterovĺn. Jednoducho neexistuje elektronika, ktorá by zaznamenala jeho pohyb. Mojich mužov už pomaly začínala opúšťať trpezlivosť. Na rad prišla nervozita a každý zvuk začal byť neúnosný. Nebola kvapka, ktorá by po dopade na zem alebo do umývadla nezaťala Hankovi zuby. Nebolo jediné zaškrípanie podlahy pod nohami, čo by nezovrelo jeho mohutné päste. O Hankovi sa vedelo, že mal nesmiernu slabosť pre alkohol. Ale to, že si tento návyk nenosil do práce, mu neustále držalo miesto po mojej pravici. Jeho agresivitu a asertívne reakcie vyvolávané ,,absťákom“ som mu v lige trpel len z jedného jediného dôvodu. Právne to z neho robilo rozbehnutú lokomotívu, ktorú tak veľmi potrebujeme. Ak to s ním úplne klepne, vyhodím ho. Aj napriek tomu, že je to môj skvelý priateľ. Síce zaryto tvrdí, že to má úplne po kontrolou, neverím mu. Ale absolútne si uvedomujem to, že jediné čo ho po smrti syna a manželky drží pri živote je utrpenie iných a niekoľko pohárikov. Každopádne po boku mňa a odstreľovačky Feris, Mimičky (rasa), ktorá zavraždila desiatky obetí ešte predtým ako dosiahla plnoletosti, vedel podať výkon hodný tých najlepších. O Feris snaď len.... Švih!

Lu...ne! Lu...ne! Ga..briel....si ...v...poriad...ku? Lu..ne! Lune vstávaj!

Chvíľu sa mi zdalo, že to mi ten úder utrhol ruky. Videl som síce rozmazane, ale dosť na to, aby som zahliadol pohyb svojich prstov. Chvíľu som sa spamätával z toho, ako mi niečo z rúk násilne vyrvalo karabínu. Och, to bola rýchlosť a ani nevravím o náraze, ktorý ma odhodil niekoľko metrov dozadu na pracovné stoly. Čo je to za miestnosť? Vyzerá to ako nejaká učebňa, podľa rozdrvenej kriedy, nezotrenej tabule a ukazovadla zapichnutého do... Kurva, Migrin! Pomôžte mi s ním! Migrin bol nováčik, šikovný vyšetrovateľ paranormálnych anomálií a... teraz nie. Mal cez líce prepichnuté školské kovové ukazovadlo, a z úst mu vytekala pomedzi sliny a krv, biela pena. ,,Je už mimo hru Gabe“, zamračeným pohľadom som Hankovy naznačil, aby si svoju ruku z môjho ramena stiahol čo najskôr. Ale mal pravdu, Migrin to má za sebou. Zavrel som mu dlaňou viečka a strhol psie známky. „Pokračujte“, zavelil som s tak priškrteným hlasom, až som sa zacítil trápne, ale na takéto pocity nebol čas. Potreboval som sa sústrediť a morálne tým podporiť. Ostali sme piati, silná trojica a dvaja nováčikovia z náborovej ligy. Kinsk a Guenevere, tá imperiálna paragánka bola nabrúsená ako britva, zatiaľ čo ten zasran potreboval pomocnú ruku asi pri všetkom, o čo sa iniciatívne snažil. A bolo toho naozaj dosť. Skrátil som mu reťaz svojim pohľadom a emotívne nabitým príhovorom. Objasnil som mu striktné držanie svojich pozícií v lige. Bol to poľný lekár, nie vojak. Túto tenkú líniu, ktorú si medzi týmito dvoma polohami pred všetkými budoval, som mu rázne presekol. Zavrel som dvere za nami a nechal tak mŕtveho Migrina osamote. Ocitli sme sa v dlhej chodbe s postrannými vchodmi do miestností, predpokladám, že to sú učebne. Nad dverami udierajúcimi o pánty, občasne preblikovala rada neónov so škvrnami dňa. Začal som byť kúsok nesvoj, rovnako ako ostatný. Neviem, či to bolo nechutným hnilobným zápachom, praskajúcim zvukom svietidiel alebo dverami, ktoré akoby reagovali na prievan. Ale tu v podzemí žiaden nebol. Cítil som vo svojich prašivých kostiach prítomnosť anomálie. Nasadil som si éterohľad a to čo som videl ma takmer dostalo do kolien. Navôkol okolo nás stáli tmavé rozmazané siluety detí, ktoré sa pomaly presúvali, tak akoby ich telá neustále napravovali polámané končatiny.

Obrázek

Lune? Neodpovedal som. Snažil som sa pochopiť možný pôvod tejto éterickej anomálie. Pôsobili neškodne a nič nenasvedčovalo tomu, že nám chcú ublížiť. Vtom začali siluety miznúť ako tancujúci dym z cigariet a mne sa potvrdili predpoklady. Zosadil som z očí éterohľad a snažil si zachovať pevný postoj veliteľa. Psychika tímu bola v tejto chvíli, po Migrinovej smrti, až prekvapivo silná. Tento status som musel každopádne udržať. „Vzduch je čistý, Hank dvere napravo, Feris zober si tie ľavé a vy dvaja ostaňte pri mne“, uviedol som ich stiahnutím nováčikov k sebe do stavu ostražitosti, no nevydesil som ich. Srdce mi bilo ako o preteky a studený pot mi sťahoval kríže. Jak ja neznášam duchov.

V pokračovani bude:
V kúte tmavej miestnosti obklopený rojom múch sedel skrčený trasúci sa chlapík. Zasvietil som mu priamo do tváre. Jedinou jeho reakciou na svetlo boli stiahnuté zreničky. Podľa bieleho obojku súdim, že to je miestny kňaz.

Zamčeno

Zpět na „Oceľ a plameň“

Kdo je online

Uživatelé prohlížející si toto fórum: Žádní registrovaní uživatelé a 1 host