Lemmy sice sa chystam precitat solomona Kanea po diskusii s alefom. Nuz momentalne som ohurený našim, Slovenským S&S
.
„Bežali sme,“ povedá, „v našu stranu, vypytovali sme sa od každého, koho sme postretli, čo by
mohlo na ústa vášho dieťaťa úsmech vyvábiť, ale dlho nadarmo. Raz sme prišli ku jednej rieke
a kone sme popchli, že ju prebrodíme. Tu nám zavolá z druhej strany jeden starec — temeno
holé a brada dlhá, šedivá:
,Stojte,‘ povedá, ,a neopovažujte sa cez túto rieku; viem ja dobre, za čím vy idete a čo hľadáte.‘
,No, keď ty to vieš, takže nám povedz,‘ riekli sme mu my.
A on nám:
,Hm deti moje! Neprivábi na ústa vášho pánovmu dieťaťu úsmech ani spev ani kolimbanie, ani
noc, ani deň; ale keby váš pán po tri razy tieto slová k nemu preriekol:
,Neplač, syn môj, dám ti ženu z rosy počatú a z deväť matiek splodenú, — tak to dieťa prestane
plakať.
To, vraj, povedal starec a skapal; my sme sa vrátili a túto novinu sme vám doniesli.“
Prví traja odišli od pána, predstúpili druhí, tretí i štvrtí traja a tú samú vec, tie samé slová
rozprávali pánovi. Na štyroch stranách sveta tá samá rieka, ten samý starec, tie samé slová!
Úryvok 2:
Roky sa míňali i pominuli; malý plačko rástol, až i zrástol na krásneho mládenca: v tvári dve
ruže, v očiach dve hviezdy, na jazyku strieborné struny. Ale kým syn rástol, otec sa ostarieval;
až aj videl, že už dlho na tom svete žiť nebude. Nebol by už dbal aj na druhý svet sa odobrať,
ale syn bol ešte nezaopatrený. Nič si teda tak nežiadal, ako čím skorej ho oženiť.
Úryvok 3:„Tak, otec, tak,“ povedal syn, „čakal som už raz na tieto vaše reči. Či znáte, čo ste mi ešte na
kolíske sľúbili? Ženu z rosy počatú a z deväť matiek splodenú. Tú mi dajte a ja sa hneď ožením;
ale druhá nikdy mojou ženou nebude.
Zarmútil sa otec nad takýmito rečami, lebo len to na svete nečakal; ale si myslel, že jeho syn už
dávno na to zabudol. Dosť on jemu i tú, i tú narádzal, dosť sa ho naprosil a nahovoril sa mu, že
takej nikde nieto — syn len ostal pri svojom. Napokon ešte aj to povedal, že nespočinie, kým
si sám takú ženu nevyhľadá; a strojil sa do sveta. Keď už ani tak, ani tak, nič nemohlo byť,
prepustil ho otec a požehnal na cestu.“
Mladý pán si vzal ešte dvoch druhých kamarátov so sebou, posadali na kone, a tak šli všetci
traja dva dni, dve noci jednostajne. Na tretí deň prišli do jedných hôr a v tých horách už samý
večer zablúdili do jednej hlbokej tesnej doliny. Samé zápole sa vypínali z jednej i druhej strany
doliny, takže ani napravo ani naľavo von z nej nemohli.
Úryvok 3:
„Bože daj šťastia, stará matka!“
Ale tu nič! Len naprostriedku izby vatra, z ktorej svetlý plameň vyblkuje; okolo ohňa deväť
vriacich hrnkov frfľoce a v nich sa varí deväť človečích hláv. Do hrncov hľadí stará hrbatá žena:
oči ako päste, zuby ako koly, ruky ako hrable a v nich nádoba so všeliakymi zelinami.
Čierna, učadená bola
strigina izba, naprostred izby frfľotala smola a zo smoly deväť rúk a deväť nôh trčalo.
„He, he, he, rúčky, he, he, he, nôžky, varteže sa, varte!“ rihotala sa striga a tancovala okolo kotla.
Úryvok 4:
Nízka, obšarpaná jej izba, po stene a po izbe vidno špľachy krve, naprostred izby deväť ohňov
a pri nich deväť krvou naplnených hrncov frfľoce a v nich deväť človečích sŕdc sa varí.
Úryvok 5:
Na ti túto flintičku,
prvé vtáča, ktoré vidíš, zastreľ, srdiečko mu vymni, rozrež a potri sa jeho krvou a spravíš sa
takým vtáčatkom, ako to bolo. Potom, syn môj, poletíš za mojím prútikom ponad hory, doly až
na oblok tej paničky, ona ťa pustí do izby, a ty sa spravíš na krásneho mládenca, ako si teraz,
čo budeš mať ďalej robiť, poradíš sa s ňou.“
Úryvok 6:
A predsa
sa raz oženil. A preto svoju prvú ženu, keď mala porodiť, preklal, aby to dieťa z nej na svet
nemohlo. A tak potom urobil i s druhou i s treťou svojou ženou až do deviatej. Ale tá deviata,
keď zomierala, tak ho prekliala, aby nezomrel, pokiaľ mu deväť zabitých manželiek neporodí
dcéru a po smrti aby nemal pokoja, pokiaľ tá jeho dcéra sa nevydá. Sto rokov sa pominulo od
toho času, môj otec sa ostarel a pokoja nikde nemal a smrť neprichádzala
. 